Láska

Hebrejské slovo, ktoré slovenčina alebo iné aktuálne hovorové jazyky prekladajú ako láska, je „ahavah“. Prvýkrát je použité v Genesis 22:2 „Vtedy On (Boh) riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem.“ Stará zmluva je akoby predobraz všetkého, čo Ješua naplnil v novej. Abrahám ako predobraz otca mal obetovať svojho syna Izáka ako predobraz Boha Otca, ktorý za zmierenie Boha a človeka obetoval Svojho prvorodeného Syna Ješuu, ide o mesiánske proroctvo. Ješua prišiel naplnil zákon i prorokov.

V hebrejčine sa slovo ahavah píše nasledovne א ה ב ה . Hebrejčina je akoby mix troch „jazykov“, okrem prvého, ktorý vyjde ako napísané slovo, v tomto prípade viditeľné/čitateľné ahavah resp. א ה ב ה , ešte aj obrázkového (piktografická tzv. paleohebrejčina) a numerického (každé písmeno je zároveň i číslo    so svojim významom).

Ale k veci, rozmenené na drobné:

ahavah = א ה ב ה

א = výslovnosť ALEF, v paleohebrejčine s významom podstatných mien“ líder, vodca, Boh Otec

ה = výslovnosť HEY, v paleohebrejčine s významom človek dvíhajúci svoje oči hore a ruky k nebu, v slovesnom význame uvidieť, spozorovať, zjaviť

ב = vžýslovnosť BEIT, v paleohebrejčine s významom niekoho, ktorý prichádza z domu alebo Syn Boží

ה = výslovnosť HEY, v paleohebrejčine s významom človek dvíhajúci svoje oči hore a ruky k nebu, v slovesnom význame uvidieť, spozorovať, zjaviť

 

A teraz dajúc si poradie písmen a významov dokopy.

Láska = Boh Otec, zjavený nám skrze Svojho Syna, ktorý je vyvýšený.

Ján 15:12 „To je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom tak, ako som vás miloval ja.“

Ján 1:18 „Boha ni­kto ni­kdy ne­videl; jed­norodený [Syn] Boží, ktorý je v lone Ot­covom, ten (Ho) známym učinil.“

Ján 3:14 „A ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka.“

 

Dávid a sčítanie ľudu

V 2.Samuelovej 24 čítame: A opäť zahorel hnev Hospodinov na Izrael. Lebo Satan naviedol Dávida na nich povediac: Choď a spočítaj Izrael a Júdu !

Z kontextu vidno, že Dávida ku spočítaniu ľudu naviedol diabol. A Boh sa na neho nahneval. Prečo ? V tých časoch mohol každý človek počítať len to, čo patrilo jemu a ľud Izraela patril a patrí ako vyvolený a svätý národ Bohu, Jemu ako jeho Pastierovi. Je zaujímavé, že v kapitolách predtým bol Dávid v plnom rozkvete, porážal jedného nepriateľa za druhým, bol na sklonku svojho pozemského života, písal oslavné básne Bohu, kráľovstvo sa rozmáhalo ako nikdy predtým.

Aké z toho plynie ponaučenie ? Byť vždy bdelý. Peter nás upozorňuje, aby sme boli bdelí, lebo nepriateľ obchádza ako zúrivý lev a hľadá, koho by zožral. Pozor, slovo „zožral“ je v gréčtine slovo, ktoré znamená „na jeden hlt prehltol.“ Pavol zas píše, aby sme neochabovali v modlitbe. Dávid bol v plnom rozkvete, zdalo sa, že je duchovne na výške, no diabol si na neho i tak trúfol. I v čase možno pokoja, keď sa Dávidovi zdalo, že všetko ide samo a môže si vydýchnuť.

Matúš 26:41: Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia ! Duch je síce ochotný, ale telo slabé.

Gilgal

Jozue 4:19 „A ľud vyšiel hore z Jordána desiateho dňa prvého mesiaca, a táborili v Gilgale na pokraji východne od Jericha.“

Po prechode Jordánu, kedy Pán spôsobil, že sa roztiahli jeho vody, Izraeliti prešli po suchu a utáborili sa v Gilgale. Gilgal bol posledné miesto, odkiaľ vytiahli na Jericho. Ako sa píše o pár riadkov neskôr, Pán povedal Jozuovi, že dnes od nich odvalil pohanu (hanbu, pokarhanie, výčitky, .. ) Egypta. Koreň slova miesta Gilgal je v hebrejčine „galal“, čo znamená gúlať alebo rolovať. Môže znamenať i koleso. Gilgal leží v zasľúbenej zemi. Bol akýmsi miestom zastavenia pred ich inváziou do pozície vlády nad zasľúbenou zemou. Veľmi dôležitou zastávkou, kde od nich Pán odobral spomenuté nánosy Egypta. Teda ak sa zdá, že sa v živote nič nedeje, človek je akoby zaseknutý, frustrovaný, je dôležité mať na pamäti, že môže ísť o Gilgal, nevyhnutne potrebný pred tým, aby sme zaujali svoje miesto.

Nemusí to byť práve príjemné, možno pôjde o čas a miesto na uzdravenie, podriadenie sa, prečisťovanie srdca a jeho motivácií, možno aj s bolesťou, no nechávajúc staré veci odísť, aby sme mohli uchopiť dedičstvo. Už sme v zasľúbenej zemi, máme Ducha Svätého. A Gilgal je ako koleso, ktoré nás vovedie do poslania, ktoré Boh pre nás pripravil. Lebo ako Pavol písal: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo na srdce človeka nevstúpilo, čo všetko Boh prihotovil tým, ktorí ho milujú. Takže sme zas pri tom istom, dôvera 🙂

Shalom !

Jaroslav Lenár

31.01.2018

O zmene zmýšľania

V 90.rokoch minulého storočia bol a stále je na Ukrajine futbalový klub Dynamo Kyjev. Dlhodobejšie sa im nedarilo a rozhodli sa pre zmenu, angažovali nového, domáceho ukrajinského trénera, znalého pomerov v klube i kultúry v krajine. Hráči boli talentovaní, ale neohrabaní a výsledky sa nedosahovali. Čo urobil bolo, že nezačal s hráčmi pracovať ako s futbalistami, ale začal sa k nim správať ako ich otec. Viedli rozhovory, nielen o futbale, ale aj o živote, začal jednoducho budovať úprimnejšie vzťahy. Pomáhal ich čistiť a udržiavať zdravé. Začal pracovať na zmene mentality hráčov. A popritom hrali futbal, miestnu ukrajinskú ligu.

Po čase urobil ďalšiu úžasnú vec, každý hráč bol v niečom silný. V debatách zisťoval, ktorý hráč je v čom silný, kde má prednosti a kvality a skladal mozaiku mužstva. Jeden bol skvelý v tom, že vedel ďaleko odkopnúť loptu, ďalší bol rýchly s loptou, iný zase bez nej, ďalší vysoko vyskočil, iný bol ako skala pevný, že nik popri ňom neprešiel alebo každom strelou trafil do brány, atď. Takýmto spôsobom objavil osobné kvality každého hráča, určil mu svoju pozíciu, ktorá sa k nemu typologicky hodila a v atmosfére zdravých vzťahov a každého „údu“ v službe na správnom mieste, v dôvere jedného k druhému sa začali diať zaujímavé veci. V miestnej ukrajinskej lige všetko vyhrávali a nemali konkurenciu, no ešte zaujímavejšie je, že dokázali porážať aj špičkové európske mužstvá. Vtedy „neporaziteľnú“ FC Barcelonu alebo AC Miláno. A hrali naozaj krásny futbal a začalo sa o nich hovoriť po celom svete a robili reklamu    aj celej svojej krajine, Ukrajine.

Čo z toho vyplýva ? Náš Otec je ten najlepší tréner, my sme Jeho deti, ktoré máme každý nejakú prednosť. Chce, aby sme mali čisté úprimné vzťahy a slúžili si navzájom, pomáhali si rásť. A podľa lásky potom poznajú, že sme Jeho učeníci.

Aká je tá moja prednosť ? Čo je mojim darom ? Ako ho môžem dať do služby druhým, aby oni vyjadrili, kto sú ?

 

 

 

 

Dávid a Goliáš, trochu inak

Čítal som zaujímavý príbeh o školskom americkom basketbalovom klube, o 12 ročných dievčatách, ktoré chceli hrať basketbal, ale nemali ani trénera. Čo sa týka basketbalu, tiež im to nešlo. Hľadali trénera, no nik sa nenašiel, vedeniu školy tak im padol do oka otec jednej hráčky. Výzvu na dobrodružstvo prijal. Navonok problém bol, že nikdy basketbal nehral, bol klasický ITčkár, mal v kancelárii kolegov, ktorí trochu o basketbale poňatia mali, samozrejme najmä z televíznych zápasov. On sám pochádzal z prostredia, kde fičal skorej baseball a americký futbal. Keď tak kolegov počúval, ako mu vysvetľovali pravidlá a ako asi bežný zápas vyzerá, nešlo mu do hlavy, prečo sa po skórovaní do koša súpera družstvo automaticky stiahne na vlastnú polovicu a očakáva, čo súper urobí. Jeho hráčkam basketbal nielenže nešiel, ale bol aj nižšie ako súperky, musí niečo vymyslieť.

A čo urobil ? Spravil v basketbale malú revolúciu, jeho hráčky hneď po skórovaní začali rozohrávajúceho súpera napadať hneď pri jeho rozohrávke lopty spod koša. Svoje dievčatá učil, aby vedeli čo najrýchlejšie behať a čo najviac vládali. Súperky sa nestačili diviť a netradičnú taktiku nezvládali, robili chyby, strácali lopty, nevedeli zrazu rozohrať (poznámka: na rozohranie spod svojho koša je potrebné vhodiť loptu do ihriska v priebehu 5 sekúnd a potom do 10 sekúnd musí prekročiť spoluhráč/ka svoju polovicu ihriska). Ďalšia výhoda, ktorú po získaní lopty dosiahli bola, že keďže im streľba z väčších vzdialeností nešla, možnosť trafiť do koša bola spod koša, resp. z jeho blízkosti ďaleko vyššia. Mladé dievčatá takto začali prekvapovať súperky a vyhrávať jeden zápas za druhým a dostali sa až na národné majstrovstvá, kde prekvapovali ďalej.

Navonok nevýhoda sa stala výhodou. Ako je to možné ? Uplatnili princíp z Biblie, zo súboja, ktorý asi všetci aspoň okrajovo poznáme. Príbeh Dávida a Goliáša z údolia Elah, v Izraeli.  Na jednom kopci Izraeliti, na náprotivnom Filištínci. Medzi nimi údolie, patová situácia. Zbehnúť dole do údolia a vyraziť naproti nepriateľovi zvyšovalo riziko porážky. Vo vtedajších časoch bolo bežnou praktikou, že aby sa predišlo veľkým stratám na oboch stranách, každý tábor vyslal najlepšieho a najsilnejšieho zo svojich do boja jeden na jedného. Ako prvý vyrazil zo strany Filištínov Goliáš, podľa popisu ozaj chlap nie ako hora, ale skôr ako Himaláje, odhaduje sa, že mal minimálne 205 cm. Adekvátne k výške zrejme i vážil, bol vyzbrojený od hlavy po päty, ťažké brnenie z pevného materiálu. Vzbudzoval rešpekt a na strane Izraelitov si na Goliáša nik netrúfal, navyše mocným hlasom Izraelitov ponižoval a naparoval sa, že ho bolo veľké údolie plné. Z toho vyplýva, že ak je niekoho priveľmi plno niekde, môže len niečo skrývať a prípadne sa báť. Izraelský kráľ Saul a jeho vojaci sa zľakli a veľmi sa báli. Zrazu sa v ich tábore zjavil pastier David, ktorý priniesol svojim bratom, ktorí boli v Saulovej armáde, jedlo. Jednoducho sa spýtal, čo sa deje, za čo sa mu dostalo od jeho najstaršieho brata odpinknutie, že čo otravuje a že má zlé srdce a pyšné. Z toho vyplýva, že ak vám za niekto zhadzuje a kritizuje, zjavne máte pravý opak a ten, ktorý súdi, hovorí z plnosti svojho srdca, nedajte sa zastaviť 🙂 ! Ale nazad ku téme. David šiel za Saulom a povedal mu, že pôjde s Goliášom bojovať.

Prvá reakcia Saula bola, že David je malý a ešte len chlapec, kdežto Goliáš je profesionálny bojovník od svojej mladosti. Saul chcel Dávida obliecť do brnenia a od hlavy po päty ho vyzbrojiť, dalo by sa povedať, že konal na základe toho, čo videl očami. Očakával boj muža proti mužovi, tvárou v tvár, teda tradične, ako to už zrejme mnohokrát predtým videl. Ďalšia dobrá lekcia do života. Ľudia nám ponúkajú tradície a zabehané spôsoby, no my máme v sebe potenciál, Dar od Otca, ktorý prináša inovácie, nové nápady, nové spôsoby a riešenia, netradičné, obohacujúce a prinášajúce rozdiel. David teda odmietol Saulove rady a ubezpečil ho, že už bojoval z mocnejšími ako Goliáš, že už zabil rukou leva i medveďa, keď chceli uloviť ovečky z jeho stáda. Dávid vzal palicu a päť hladkých kameňov z potoka. A schádzal do údolia, z druhej strany schádzal Goliáš v sprievode štítonoša, uvidel Dávida a pohŕdol ním. A vtedy povedal niečo veľmi zaujímavé. Prečo ideš na mňa s palicami ? Biblia však píše, že David si vzal jednu palicu, Goliáš videl dve a viac …

Tu sa natíska otázka, ako je to možné ? Podľa najnovších výskumov mal Goliáš kvôli svojej výške a syndrómu neustáleho rastu problém s videním, preto išiel pred ním štítonoš, bol teda slabozraký. Preto dáva zmysel i výzva na Dávida, aby išiel ku nemu bližšie, nevidel ho. A rovnako očakával, že David príde ku nemu a budú sa biť tvárou v tvár. Tradične. Čo sa však stalo ? David zmenil pravidlá hry, použil kreativitu a tým, že nemal brnenie ani ťažké bojové nástroje, bežal ľahko ako srnka a kým sa Goliáš rozkukal už mal v hlave kameň, ktorý David z praku v plnej rýchlosti a po rokoch tréningu napálil priamo do jeho čela.

Viem si predstaviť to ticho a prekvapenie na oboch stranách, u Filištínov, že "nabúchaný a nepremožiteľný" Rambo z Filištínska padol, ba čo viac, porazil ho chlapec bez ťažkej a tradičnej zbrane a dokonca ho zabil jeho vlastnou. Tým, že pravidlá boli jasne stanovené, že kto koho zabije, ten je víťaz, David musel kvôli legitimite súboja Goliášovi hlavu odťať. Filištínci sa dali na útek a z izraelskej strany kopca si viem predstaviť ako plný adrenalínu a sily , ktorú už nešlo zastaviť, zbehli s mohutným krikom do údolia a hnali utekajúceho a porazeného nepriateľa až kým nepopadali úplne. Dokonca je písané, že Izraeliti tábor Filištínov vyrabovali a dnešnou rečou povedané, sa pekne nabalili. Dávid sa vrátil do Jeruzalema s hlavou Goliášovou a jeho meč si nechal ako bojový suvenír a nechal ho vo svojom stane.

Čo z toho vyplýva ? Mnoho. Poučenia i lekcií do života. Mňa pri opise konfliktu vyššie i pri basketbalovom družstve napadal jeden biblický verš za druhým. Čo však chcem vypichnúť je, že aby sme sa nebáli prinášať nové a originálne riešenia do situácií, ktoré nás stretajú. A zároveň sa nebáli problémov a výziev. Pred Dávida bol stret s Goliášom vstupenkou do slávy, stal sa rešpektovaným nielen ako pastier oviec, hudobník, ale aj ako bojovník. Prešiel výzvy, aby sa mohol stať kráľom.

Dlhé roky som sa domnieval, že David bol v tomto súboji slabší, no mylne. Prakovníci boli v tom čase najsilnejšia časť vojska, podľa historických záznamov pre nich nebol problém zostreliť letiaceho vtáka alebo trafiť akýkoľvek objekt, ktorý bol na dostrel. Dávid si bol zjavne vedomý svojej výhody, prišiel s inovatívnou metódou súboja a Boh, ktorý sa zastal svojho zmluvného a milovaného ľudu Dávidov spravodlivý skutok potvrdil a Goliáš padol. A nepriateľ utiekol. Napadlo ma slovo, pokorte sa pred Bohom a postavte sa Zlému a on utečie. Ako Filištínci a mnohí pred nimi i po nich. Dávid vzdal Bohu slávu a vyvyšoval pred Saulom i Jeho družinou Pánovo meno, potom sa pustil behom do boja. Jednoduchý a odvážny príklad boja. A nemáme my aj ducha odvahy ?

Preto môžeme problémy a výzvy vítať a ďakovať za ne, oni môže byť tou našou vstupenkou a dverami k bližšiemu poznaniu toho, kto čo v sebe máme a aký dobrý a nádherný je Ten, ktorý nás tým všetkým vybavil a na túto zem poslal. Povzbudzujem k originalite, dovoliť si tvoriť, prinášať inovácie, už v akomkoľvek prostredí fungujeme. Robiť veci originálne, zjaviť Jeho lásku a nekonečnú kreativitu.

Takže ak sú Goliáši v našich životoch, netreba sa báť, len sa nafukujú, nadrapujú, aby nás zastrašili, no v skutočnosti môžu len zakrývať svoje slabosti, ako Goliáš, ešte skorej ako začal boj, už bol porazený. Ako hovorí Kráľ Ježiš, Zlý je žalobca, klamár, ohovárač, otec lži, vrah, ničiteľ, atď atď.  A prečítajte si, kto bol a čo hovoril Goliáš, hovoril z plnosti svojho srdca. Biblia nás v povzbudzuje, aby sme si obliekli plnú Božiu výzbroj, no pripomína, že náš boj už nie je proti telu a krvi, ale proti silám temnoty. Máme v ruke meč Ducha, Slovo Božie. Bibla nás nabáda k aktivite, ako v basketbale alebo ako v údolí Elah, nečakať, čo urobí súper, ale smelo ísť dopredu a súpera poraziť našimi prednosťami. Pasivita tam v kladnom nikde spomínaná nie je.

Náš boj je už vyhratý, lebo náš Kráľ už všetkých našich nepriateľov porazil. Veď IMMANUEL 🙂

Haleluyah !

 

Shalom !

Jaroslav Lenár

26.01.2018, Bratislava

A zobudil sa človek …

1.list Korinťanom 13,13
A teraz zostáva dôvera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.

Nauč sa ďakovať za každé ráno,
hoci Ti ixtý krát ukradlo spánok.
Zahlaď sa do krásy, čo v zázrak rozkvitá.

Prišiel nový deň, nádej kľúčom odmyká.
Poďakuj za dych, srdce, svetlo.

Skáč od slasti, šťastie Ťa stretlo.

Spievaj, tancuj, oslavuj a hneď.
Nenechaj šancu v prúde času uletieť.

Možno je poslednou, tak si ju váž.
Možno už nepríde, zas, znova a zas.

Spomeň si na tých, čo už ten dar nemajú.
Na tých, čo u Pána na svoj čas čakajú.

Vratká je chvíľa, čo na život máš.
Neprehraj si ju a rána si váž.
Máš málo a predsa tak veľa.
Uzrel si úsvit, čo viac si želať ?

A že dnes slnko nevyšlo ? Veď ono je v nás.
A teplo lásky porazí tmu i najkrutejší mráz

A zobudil sa človek. A dôvera, nádej a láska v ňom ..

Meditovať nad Božím Slovom

Posledné dni som sa zamýšľal, čo to znamená meditovať, rozjímať nad Božím Slovom. V mojom pochopení išlo o prosbu k Duchu Svätému, aby mi pri hlasnom čítaní z Písiem dával porozumenie a pomohol mi dať porozumenie do praktického života.

V poslednej dobe sa mi dostali do rúk viaceré anglické preklady a hebrejské originály. Začal som si ich porovnávať a hľadať, čo v židovskom pochopení slovo meditovať / rozjímať / rozmýšľať nad Slovom znamená. V preklade od prof. Roháčka som našiel slovo meditovať / rozjímať v knihe Jozue 1:8: Neuhne táto kniha zákona (hebr. Tóra, resp. Torah – 5 kníh Mojžišových resp. Božie inštrukcie pre svoj ľud) od tvojich úst, ale budeš rozmýšľať o nej vodne i v noci, aby si ostríhal a činil všetko podľa všetkého toho, čo je napísané v nej, lebo vtedy sa ti podarí tvoja cesta, a vtedy budeš robiť múdre a rozumne. Preklad anglickej verzie CJB (Complet Jewish Bible) od pána Sterna: „Drž (hebr. moosh – resp. preklad zachovávaj a nepusti) knihu Zákona (hebr. Torah) na tvojich perách, medituj (hebr. hagah – preklad viď vyššie) nad ňou dňom i nocou, aby si robil (hebr. asah – preklad robiť, vykonávať, dať do praxe) všetko podľa toho, ako je v nej napísané. Potom tvoja cesta bude prosperovať a ty uspeješ.

Potom som si pozrel židovský originál, kde je použité slovo „hagah“ resp. „hagaw„, čo znamená vyslovovať, hovoriť, mrmlať, prehlasovať, vydávať zvuk, premýšľať, rozjímať, atď. s dôležitým dodatkom, že v každom čase, teda v radosti i hneve, odhliadnuc od okolností a pocitov. Prešiel som celý verš v hebrejčine, keďže je písané, aby sme nielen porozumeli, ale aj dávali porozumenie do praxe. Slovesá skutkov som nechal v pôvodnej reči „Táto kniha Zákona „moosh“ (zachovávať, nepustiť, držať sa) od tvojich úst, ale ty budeš „hagah“ ( vyslovovať, hovoriť, mrmlať, prehlasovať, vydávať zvuk, premýšľať, rozjímať) nad ňou dňom i nocou. So zámerom ho „shamar“ (zachovávať, dodržiavať, neodstupovať od, ohradiť živým plotom) podľa všetkého, čo je v nej napísané. Potom sa „awz“ (príde ako vyjadrenie logického následku predošlého skutku, resp. ako následok sa stane), že „tsalach“ (mocne na teba zostúpi, príde prielom), aby tvoja „derekh“ (cesta, smer, priebeh života, životná cesta) mala „sawkal“ (mať úspech, múdro konať, mať pochopenie, byť obozretný).

Čo ma však najviac oslovilo je prehlasovanie, hlasné hovorenie Božieho Slova. Keď niekto „mrmle“ / prehlasuje Božie Slovo začína naň myslieť a keď ho začne v súlade s ním používať, bude sa mu dariť. Meditovanie nad Božím Slovom je praktické štúdium a prehlasovanie Tóry (Zákona) s cieľom rozmýšľať nad Ním s následkom skutku, ktorý bude doprevádzaný požehnaním. Jednoduché. Aj keď nie vždy ľahké, ale vďaka Pánovi, že nám dal Svojho Ducha, lebo je to už možné. A k tomu nás povzbudzoval aj Ježiš, aby sme boli nielen poslucháčmi, ale aj tými, ktorí to čo počuli, aj žili. Prehlasovanie buduje dôveru. A dôvera je z počutia a počutie z Božieho Slova.

Shalom.

Jaroslav Lenár

29.10.2017

 

 

Shalom Jeruzalem

 Nadpis je výstižný, nakoľko skrýva v sebe asi najznámejšie židovské slovo „shalom“, čo v preklade neznamená len pokoj, ale skôr celistvosť a dobrotu v jej plnej miere. A o Jeruzaleme neviem, že by niekto nepočul.

Možno sa o tom málo vie, ale v Jeruzaleme sa začali písať dejiny nielen Izraela, ale aj celosvetové. Samotný Izrael je akoby hodinkami svetových udalostí. Keď človek trochu skúma veci na nebi a na zemi, vie „koľká bije“. Nepamätám si na správy v ktorýkoľvek deň v novinách, kde by minimálne Izrael, ak nie aj Jeruzalem, spomenuté neboli. Práve dnes, keď článok píšem, 28.10.2017, slávia Židia 50.výročie, kedy dobyli pre seba po dlhých storočiach celé mesto.

Názov mesta Jeruzalem je často prekladaný ako Mesto pokoja, presnejšie mi však znie Mesto Boha Pokoja. Mesto, ktoré je v mocných rukách jeho zakladateľa a ten ho nepustí. V pôvodnom, židovskom jazyku sa vyslovuje Yerushalayim. Ale aby sme začali od začiatku. Počiatok histórie Jeruzalema sa datuje v čase, kedy sa Abrahám, ktorého z vtedajšej Mezopotámie Boh povolal do zeme mlieka a medu, prišiel do mesta Sálem, kde ho privítal kráľ a kňaz Melchisedech, niekedy okolo roku 4000 pre Kristom. Prvá osada na tomto území existovala podľa archeologických výskumov presne v tomto čase na svahoch Chrámovej hory. Jeruzalem si prešiel búrlivou históriou, nevedno, koľkokrát bol zničený, bol, je a ešte nejaký čas bude terčom útokov národov z okolitých krajín.

 

Príbeh, pre čo sa tak deje, je dlhý. Začal spomenutým Abrahámom, ktorý mal dvoch synov, jedného so slúžkou Hagar (Izmaela) a druhého so svojou manželkou Sárou (Izáka). Tým, že Abrahám dostal od Boha prisľúbenie, že ho rozmnoží na veľký národ, ktorému nebude počtu a bude sa mu vo všetkom dariť, automaticky prešlo od otca toto prisľúbenie na oboch synov a generácie po nich. No línia potomstva, toho pre Boha oddeleného ľudu, s ktorým má špeciálne určenie a plány, pokračovala cez Izáka. Pre to sa aj Boh Izraela nazýva Bohom Abraháma, Izáka a Jakoba (syna Izákovho). Jedného dňa Boh Abraháma požiadal, aby Izáka obetoval na vrchu (v tom čase sa obety Bohu konali spaľovaním zvierat), o ktorý je dnes najväčšia bitka medzi arabskými národmi (potomkami Izmaela) a Židmi / Izraelom (potomkami Izáka a jeho línie). Abrahám túto skúšku zvládol a tam sa začala nová etapa histórie Jeruzalema, a aj Izraela. Arabskí moslimovia však tvrdia, že na hore obetoval Abrahám Izmaela. A tu vzniká dilema a otvorené bojové pole. Zostručnené, treba si vybrať, na koho stranu sa dáme/dáte, resp. na ktorú stranu sa prikloníte/prikloníme, čo si pre svoj život vezmete/vezmeme. Neviem ako Vy, ja som sa rozhodol pre Izrael 🙂

Jeruzalem je najväčšie mesto Izraela, pre Židov, Kresťanov a Moslimov posvätné, žije v ňom asi 750 tisíc ľudí. Staré mesto sa delí na 4 časti, na židovskú, kresťanskú, moslimskú a arménsku. Mesto vzniklo na výšinách kopcov Ophel a Sion. Ťažko ohraničiť jeho pôvodné základy, tým, že viackrát bol nepriateľskými vpádmi zrovnaný zo zemou alebo zbombardovaný. V posledných rokoch však nálezy pod súčasným mestom dokazujú, že vrchné hradby pôvodného mesta, ešte z biblických čias, môžu byť 4 až 4,5 metra pod povrchom zeme. Centrom mesta je Staré mesto, ktoré je ohradené vysokými hradbami a vedie doň sedem brán, ôsma je zamurovaná Arabmi, dokonca urobili pred ňou ich cintorín, aby tam židom znemožnili prístup. Tou ôsmou bránou sa predpokladá, že ňou, na niektorých zo židovských sviatkov, príde Ježiš Kristus ako Kráľ Izraela zachrániť svoj ľud a naveky s ním prebývať.

 

Atmosféra v meste sa strieda podľa toho, v ktorej časti sa nachádzate. V židovskej cítite život v radosti a poriadku, napriek tomu, že nevedia, čo bude zajtra a o pár sto kilometrov sa chystajú nepriateľské armády na útok. Mne ostala v pamäti ich srdečná radosť a nádej v očiach. Deti behajú po ulici v pekných rovnošatách, hrajú sa po parkoch. Potešilo ma, že židovské rodiny sú početné, kde je jasne stanovaná zodpovednosť otca a matky, i úcta detí k rodičom. Bežne sme videli, že po uliciach chodili a na zastávkach autobusov a električky stáli početné rodiny, bežne s päť – šesť deťmi. Atmosféra pokoja.

Arabská časť mesta je veľmi rušná, je tam zas cítiť dusná atmosféra, bežne stretnete ľudí so zbraňami. Židia, ako sme videli, návštevy v arabskej štvrti prešprintujú alebo sa cez ňu odvezú autobusom, no Arabi zas veselo chodia, kam sa im chce. Čo aj sedí popisu, ktorým potomkov Izmaela označil Boh, že budú kočovní. Židom zas prisľúbil, že im navráti ich mesto i ich krajinu a budú tam v pokoji bývať. Vôbec v celom Jeruzaleme je navonok pokoj, no kdesi popod vnímanie očí je zrejmé, že sa čosi deje, my sme sa vždy potešili, keď sme stretli v meste izraelských vojakov J Centrum mesta, Chrámová hora je v držbe Arabov, vstup na ňu je veľmi kontrolovaný, pred vstupom do tunela, ktorý na návršok vedie, Vás ošacujú od hlavy po päty. My sme na hore strávili asi 2 minúty, nakoľko podľa moslimských zákonov tam nemôžem manželku držať za ruku. Tak sme sa na pätníku otočili a prvou nasledujúcou bránou toto miesto opustili.

Staré mesto je pretkané úzkymi uličkami plnými krámikov, s náboženskými obrázkami a predmetmi, knihami, hudobnými nástrojmi, látkami. Pre ženy odporúčam návštevu damašskej brány, kde je trh s látkami dobrej kvality. Odporúčam návštevu Olivovej hory, pohľad z nej je niečo, čo, podľa mňa, treba naozaj osobne zažiť a každý za seba vnútri prežiť. Pokiaľ Vás zaujíma história, prechádzky starým mestom sú otvorenou knihou plnou príbehov. Pamiatok je naozaj veľa a je nad rámec tohto článku písať o nich viac, takže len spomeniem. Dávidovo mesto, kde sa našiel v Biblii spomínaný rybník Siloe. V centre, priamo pod Chrámovou horou leží múr nárekov. Židia sa však kvôli tomuto pomenovaniu dosť ofučia, vravia, že oni tam nechodia nariekať, ale modliť sa. A majú pravdu, ja som to videl. Originálny názov múru je Západná stena, je to pozostatok kamenného chrámu (skvostného diela po každej stránke) spred 2000 rokov, kedy ho Rimania zbúrali a vypálili. A verne očakávajú, že bude zas postavený. To je však iný, dlhý príbeh.

 

A propos, voda. Jeruzalem, ako taký, bol a je vybudovaný, presne ako bolo písané v starých židovských knihách, na púšti. Má len jediný podzemný zdroj, odkiaľ sa čerpá voda a odtiaľ je distribuovaná do celého mesta. O ňu boli aj v minulosti veľké boje, nepriatelia vedeli, že ak Jeruzalem odpoja od vody, majú vyhraté.

Moderné mesto má svoju tepnu na ulici Jaffa, kde premáva po peknej širokej ulici krásna električka. Lemujú ju rovnako kaviarne, reštaurácie, hotely, trhy a je celý deň plná ľudí, no a keď sa dostanete do Jeruzalema v čase židovských sviatkov, je ulica plná ľudí aj v noci a do skorého rána. Takže si môžeme vybrať J Nestalo sa nám, že by sme sa nedohovorili po anglicky, v Jeruzaleme a po hlavných turistických bodoch v jeho okolí sú všetky nápisy v hebrejčine a angličtine. Ak sa vyberiete mimo nich, treba zapnúť intuíciu a pýtať sa.

 

V minulom článku o Izraeli som spomínal, že každému, kto bude dobre hovoriť o Židoch a Izraeli, sa bude dariť dobre, resp. naopak. V starých židovských piesňach ešte z čias kráľa Dávida sa spievalo, že pre pokoj / priazeň dobrých vecí svojej rodiny a svojich priateľov, budem o Jeruzaleme a ľuďoch v ňom dobre hovoriť. Dnešnou rečou povedané, budem Jeruzalemu v dobrom „fandiť“ …

SHALOM, JERUZALEM 🙂

 

Jaroslav Lenár

28.09.2017

 

 

 

Izrael – zasľúbená zem

V ten deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom a povedal: Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptského potoka až po Veľkú rieku, rieku Eufrat, územie Kénitov, Kenizzejov, Kadmónov, Chetitov, Perizzejov a Refájov, Amorejčanov, Kanaánčanov, Girgášejov a Jebúsejov.

 

História krajiny Izrael sa začala niekedy pred 4000 rokmi, keď dostal Abrahám od Boha zasľúbenie, že zdedí plodnú a vo všetkom hojnú zem.

Asi by sme ťažko hľadali krajinu alebo národ, ktorý má búrlivejšiu históriu plnú zvratov, vojen, krátkych období pokoja ako Izrael. Leží priamo uprostred svojich najväčších nepriateľov, ktorí sa už tisíce rokov permanentne pokúšajú krajinu i židovský ľud vyhladiť z mapy sveta.

Jakubovi, synovi Izáka a vnukovi Abraháma, zmenil Boh meno na Izrael na znak toho, že prežil boj s anjelom, ktorý trval celú noc (z toho pochádza i meno Izrael, jeden z prekladov je i „premožený Bohom“). Izrael (Jakub) mal 12 synov, z ktorých mal každý svoj kmeň a ktorí spolu vytvorili izraelský národ.

Aktuálne je Izrael z dvoch tretín púšťou, na ktorej prisťahovalci (najčastejšie Rusi alebo Američania) alebo Izraeliti, ktorí sa vracajú do rodnej krajiny budujú poľnohospodárske alebo priemyselné osady, tzv. kibbutze. Židia z celého sveta sa už niekoľko desiatok rokov verne vracajú do svojej krajiny a prinášajú aj svoje rodiny, vracajú sa ku svojim koreňom. Neviem, či je niekto, kto by nepočul o hrdinskom kráľovi Dávidovi alebo najmúdrejšom mužovi, aký kedy žil, Šalamúnovi alebo o Ježišovi z Nazareta. O histórii krajiny a jej významných ľuďoch, ktorí zmenili históriu planéty by sa dalo písať do nekonečna. Keď si pozriete vynálezy z časov priemyselnej revolúcie, boli by ste prekvapení, koľkých z vynálezcov mali židovský pôvod. Zdravotníctvo i doprava je na najvyššej úrovni, všetky najmodernejšie technológie majú svoj pôvod v Izraeli.

Je to národ, ktorý sa zrodil za jeden deň. Izrael sa prvýkrát po 2000 rokoch stal opäť oficiálnym štátom v roku 1948. Zo dňa na deň. Keď sa Izraeliti dožadovali v OSN svojho územia, prišli s Bibliou a čítali o prisľúbeniach, ktoré sú spomenuté na začiatku článku Abrahámovi. Napriek požiadavkám sa im však zatiaľ pôvodné územie nepodarilo získať a časť krajiny je pod správou ich najväčšieho nepriateľa, arabskej Palestíny. Pri vstupe do miest sú zátarasy a vojenské kontroly.

 

My sme mali to privilégium navštíviť Izrael v marci tohto roka, v čase, kedy končili jarné dažde a prichádzalo obdobie sucha. Izrael má len dve ročné obdobia, od novembra do marca je obdobie dažďov, od apríla do októbra je sucho. Krajina má takto dvakrát do roka hojnú úrodu a je významným exportérom od poľnohospodárskych plodín po špičkovú elektroniku. Má najlepší obranný systém krajiny a je nedobytná. Mladí ľudia, muži i ženy sa vyslovene hrnú do armády a sú na svoju krajinu veľmi hrdí. V roku 1967 sa pokúsili okolité arabské krajiny zaútočiť na Izrael, malý národ ich však po šiestich dňoch rázne vyhnal a porazil. Národ, ktorý je na vojnu vždy pripravený. Je bežné, že stretnete ozbrojených civilistov, stalo sa nám napríklad, že sme videli školské zájazdy a učitelia mali so sebou strelnú zbraň alebo cestou v autobuse za nami i pred nami „pištolník“. Najúžasnejšia je však radosť a nádej v ich očiach.

Hlavným mestom Izraela je Jeruzalem, mesto, ktoré bolo mnohokrát zničené, ostalo však naďalej jedným z najčastejšie navštevovaných miest sveta. Vrchné sklady a konštrukcie hradieb a osídlenie pôvodného Jeruzalema, z biblických čias, sa našli asi 4,5 metra po povrchom súčasného mesta.
Leží na pahorkoch na púšti, dominujú mu staré mesto, Olivová hora a vrch Sion. Plné histórie a pamiatok, žiaľ i napätia, ktoré síce možno nie je veľmi viditeľné očiam, no i napriek tomu je doslova hmatateľné. Vojaci sú na každom kroku. Stačí, keď prejdete zo židovskej do arabskej časti, zmena „klímy“ je rovnako hmatateľná, v židovskej časti je pokojnejšia, panuje systém a poriadok v arabskej, kto ste boli v arabských krajinách, viete si odpovedať.

 

Pre tých, ktorá chcú vidieť pamiatky alebo sa viac ponoriť do histórie je najlepším časom na návštevu Izraela je október až apríl, vtedy sú v celej krajine prijateľné teploty. My sme prešli zatiaľ len polovicu krajiny, južnú časť, Judsko. Prileteli sme do Eilatu, turistického centra v úzkom zálive pri Červenom mori, lietajú tam od októbra do konca marca linky priamo z Bratislavy, výhodou je možnosť celoročného kúpania. Z Eilatu vedie do Jeruzalema cesta priamo cez púšť, ktorú lemujú vysoké kopce a pod nimi palmové háju a kibbutze. Úžasný je pobyt pri Mŕtvom mori, po plávaní v ňom budete mať pokožku ako práve narodené dieťa. Nachádza sa 420 metrom pod hranicou oceánskych vôd. Pobyt pri ňom sa odporúča pre vysokú koncentráciu soli, ktorá je blahodarná pre dýchacie cesty. Na potápanie a rybolov je vyslovene nevhodné 🙂

 

Za návštevu určite stojí aj pevnosť Massada, ktorá bola postavená ako posledné únikové miesto pre Izraelitov, keď ju dobili pred 2000 rokmi rímske vojská, bolo jasné, že Izrael čakajú veľké zmeny. Za zmienku stoja tiež nádherné vodopády Ein Gedí, údolie s jaskyňami, vodnými prameňmi a púštnym zvieratami a vtákmi.

Keď sme sa bavili s miestnymi a rozprávali im, že do severnej časti Izraela, do Galilei (zelenej časti Izraela, plnej vody a viníc) sa chystáme až nabudúce, často zneli odpovede v zmysle, že to najlepšie sme si nechali na záver. No, už asi len dodať .. zasľúbená zem 🙂

 

P.S. Ešte jeden malý dodatok, jedným z prisľúbení, ktorá Abrahám dostal je, že tí, ktorá budú o ňom a jeho národe hovoriť v dobrom, bude sa im dobre dariť, a tým, ktorí budú zlorečiť, práve naopak.

 

SHALOM, ISRAEL !!!

 

Ja som OK, Ty si OK II.

JA SOM OK , TY SI OK II.

 Stalo sa Vám už niekedy, že ste v rozhovore cítili, že niečo nie je v poriadku? Chceli ste byť úprimní a priami, viesť rozhovor konštruktívne, ponechať si vo svojom srdci postoj OK vs. OK (úcty a prejavenia hodnoty sebe i druhému) a  výsledok skončil s nespokojnosťou na duši a otáznikom, čo sa to vlastne stalo? Skúsili ste sa potom zastaviť a prehrať si situáciu, povedané slová, gestá, ktoré ostali v pamäti a nepríjemný pocit neodchádzal? A keby ste to vedeli, radšej by ste to urobili inak?

Často sa stáva, že sa nám určité situácie v živote opakujú a zdanlivo na ne nevieme nájsť riešenia. Dostali sme sa teda do tzv. dramatického trojuholníka. Človek nie je stvorený na to, aby nad ním vládol iný človek, je mu to nepríjemné a má k tomu prirodzený odpor, naopak, je stvorený tak, aby on vládol nad každou situáciou. A keďže aj mne ostalo častokrát po dialógoch mizerne, začal som sa zamýšľať, prečo to tak je a vec nielen pochopiť, ale nájsť i riešenie.

Pokúsme sa na tento jav pozrieť, ako ten chlapík z obrázku po textom, s nadhľadom. Človek je často pri stretnutí s druhým akoby uväznený vo svoje role. Zvyčajne sa jedná o tieto tri, tvoria spolu slovný trojuholník. Je tam rola prenasledovateľa (pri stretnutí človeka kritizuje, odmietne alebo výchovne poučuje, nepočúva ), záchrancu (chce druhým pomáhať, hoci ho o to nikto nežiada) a obete („vyzýva“ druhých, aby ho prenasledovali alebo zachraňovali). Role sú manipulatívne, lebo jednotlivé postoje lákajú a pozývajú ostatných, aby robili veci tak, ako sme sa my v minulosti naučili. Ľudia takéto role nepreberajú úmyselne, majú ich naučené a vekom a skúsenosťami zautomatizované a potvrdzované už z detstva. Prostredie, v ktorom sme vyrastali nás formovalo.

 

Človek v roli záchrancu potrebuje niekoho, komu by mohol „pomáhať“, má tendenciu nútiť druhých, aby zaujali rolu obete. Prenasledovateľ ostatným niečo vyčíta, sťažuje sa na nich, obviňuje, kritizuje alebo ich ponižuje slovami aj gestami. Túto rolu môžeme predpokladať u niekoho, kto permanentne vníma druhých okolo seba negatívne. Človek v role obete sa prejavuje ako závislý, neistý, bezmocný, detinský, neznalý, zakríknutý a podobne, je ľahko rozpoznateľná v mimike tváre, gestách a celkovom prejave.

V role prenasledovateľa a obete je človek vždy akoby uväznený a neslobodný. Každý z nás má sklon ku jednej z týchto rolí. Ku akej? Tréningom a pozorovaním sa to dá zvyčajne určiť z prvých reakcií. Stačí dobre počúvať. Z plnosti srdca hovoria ústa. Čo tak prílišná ochota „pomáhať“? Riešiť problémy za druhých, keď nás neprosili o pomoc? Robiť veci za druhých? Radiť im, keď si nepýtali radu? Kritika? Ochota prispôsobiť sa?  Aká je motivácia a náš postoj predtým, než niečo povieme? Zamyslíme sa nad tým, čo chceme povedať a akú máme motiváciu a postoj ku človeku, s ktorým komunikujeme? To nám môže pomôcť rozlíšiť, či sa pokúšame druhému vnútiť jednu z rolí tohto trojuholníka alebo máme úprimný záujem veci vyriešiť a máme seba i partnera v komunikácii v úcte. Role sa môžu meniť a častokrát môžeme nevedome preskakovať od jednej do druhej. Nastane rýchly zvrat a obeť sa môže stať prenasledovateľom, keď začne záchrancovi vyčítať: „Stále ma len poučuješ !“Alebo sa môže stať napr. záchrancom prenasledovateľa: „Teraz ho predsa nechaj v pokoji, on to nemyslel zle!“ Záchranca sa stáva obeťou, pretože nedostal poďakované za „radu“ či „pomoc“, napríklad vetou: „Všetci ma len využívajú!“ Alebo sa stáva prenasledovateľom obete: „Toľko som toho pre teba urobila a ty mi ani nepoďakuješ!“ Prenasledovateľ sa stáva obeťou: „Nikto ma nemá rád, som pre všetkých neprijateľný, nik mi nerozumie!“ Alebo sa stáva záchrancom obete: „Počkaj zajac, teraz Ti ukážem, ako sa to správne robí.“

Ak sme sa v tomto trojuholníku našli a svedomie nás usvedčilo a chceme z tohto „bermudského trojuholníka“ vystúpiť, dobrá správa je, že existuje riešenie 🙂 Dospel som skúsenosťou i pozorovaním a počúvaním ľudí, ktorí sa nad podobnými vecami zamýšľali rovnako ako ja, k praktickým radám, o ktoré by som sa s Vami rád podelil.

Ako vystúpiť z role záchrancu? Zamyslime sa, prečo máme potrebu pomáhať druhým, neberieme im náhodou ich osobnú slobodu a príležitosť byť samostatní a rásť? Nepomáhame náhodou druhým bez toho, že by nás o to poprosili? Nezhadzujeme ich a ich schopnosti? Druhých nemôžeme mať radi, pokiaľ nemáme radi seba samých, tak teda počúvajme seba samých, či náhodou nie sme využívaní a občas v slobode a bez výčitiek odmietnime pomoc, najmä vtedy, keď to bráni našim vopred určeným prioritám.

Ako neskočiť záchrancovi do pasce? Môžeme stanoviť v láske a úcte k človeku hranice, akú pomoc vlastne chceme prijať, môžeme odmietnuť „rady“, ktorá nám sú ponúkané, keď my vnútri vieme, že nám srdce hovorí iné. A dovoľme si prijať pomoc, ktorú prijať naozaj chceme.

Ako vystúpiť z role obete? Bez kontaktu so sebou samými sme závislí na názoroch druhých ľudí. Aké sú naše priania, túžby, záujmy? Čo chceme my? Môžeme sa zamyslieť a pouvažovať na tým, aký typ pomoci potrebujeme, aby sme sa cítili rovnocenní a nad dôvodom, prečo sa bojíme resp. nemôžeme prevziať zodpovednosť a postaviť sa a čeliť veciam a okolnostiam v našom živote.

Aký postoj zaujať, keď nás tlačia do role obete? Môžeme si ponechať zdravý odstup, rešpektujme osobný priestor. Môžeme si dať i hranicu, do akej miery chceme poradiť, pomôcť.

Ako vystúpiť z role prenasledovateľa? Prenasledovateľ mám v sebe tendenciu vidieť druhých menších a menej dôležitých ako je on sám, prečo sa tak správame a cítime sa byť nadradený nad inými? Počúvajme partnera a majme motiváciu porozumieť mu, jeho potrebám a tomu, čo nám chce povedať. Neurážajme, nekritizujme, nezhadzujme.

Ako neskočiť prenasledovateľovi na lep? Nereagujme na provokácie, na „výzvy na súboj“ ani nehrajme jeho hru, môžeme smelo odmietnuť spôsob a tón komunikácie, ktorým k nám prehovára a aspoň ja za seba som sa naučil odpovedať jednoducho, rozhovor prerušiť a nestrácať čas, napríklad takto: „Ja túto hru s Tebou nehrám.“ a v pokoji konverzáciu ukončiť.

Po tomto všetko mi ostala otázka, že prečo vlastne tieto hry hráme? Ide o podvedomé scenáre, zvyk vypestovaný podvedome, pod vplyvom rodičov, učiteľov, autorít okolo nás, prostredia, ktoré nás formovali v detstve a v čase, keď sa naša osobnosť a presvedčenia formovali. Môže ísť aj o spôsob prežívania života, deštruktívny  kontakt s okolím je lepší ako žiaden. Kto hrá svoju rolu, prejavuje city, otvára sa druhým a hovorí niečo o sebe. Druhí mu venujú pozornosť, vstupujú s ním do kontaktu a zaujmú chýbajúce role v dramatickom trojuholníku.

Ak sa nám stalo, že sme sa pristihli pri tom, že túto hru hráme so sebou samými, dramatický trojuholník môžeme hrať i se sebou. Nepotrebujeme na to troch hercov. Môžeme použiť príklad z praktického života. Skúmajme samozrejme motiváciu, toto je len príklad. Zamestnanec je vo svojom zamestnaní natoľko angažovaný, že sa stará o všetkých a všetko okolo najlepšie a najobetavejšie sa len dá a pomáha vždy a všade, kde druhí niečo potrebujú. Ostáva v práci dlho cez čas, nadčasy sú úplnou samozrejmosťou (žeby záchranca?). Večer, keď príde domov, prehráva sa mu v hlave, ako ostatní nemajú dobre zariadený čas, nemajú poriadok v tom či onom, že on všetko musí robiť a naprávať chyby a nedostatky ostatných kolegov ( žeby prenasledovateľ?). No a cez víkend je človek vyčerpaný kvôli tomu množstvu práce. Cíti sa byť frustrovaný a využívaný, pretože kolegovia a zamestnávateľ považujú za normálne a nie chvályhodné, že robí nadčasy (hmm, obeť?).

V skratke a jasne, prenasledovateľ môže prenasledovať len ak má svoju obeť. Záchranca si zas hľadá obeť, ktorú môže zachraňovať pred prenasledovateľom. A obeť hľadá prenasledovateľa, aby si zahrala aj ona. Všetky tri role sú navzájom podmienené, lebo jeden potrebuje druhého. Je tam ale vysoké riziko, že keď sa nezúčastníme hry a sme sebou samými, pokazíme ostatným partiu. A potom sme už v danej konverzácii „nepotrební.“

Vždy môžeme z trojuholníka vystúpiť, vyžaduje to však veľa odvahy, odvahu pozorovať a počúvať nielen seba samého, ale aj partnera v debate, zamyslieť sa úprimne nad tým, ako zmýšľame a konáme a v prípade rozpoznania týchto hier, ich jednoducho ukončiť. Keď ľudia vstupujú do roly, vzdávajú sa vlastnej autonómie a slobody, zapierajú seba samých a vlastnú hodnotu a tým pádom, nemôžu rozpoznávať hodnotu ani v druhých. Môžeme sa rozhodnúť tieto hry nehrať a mať pokoj a čistý štít pred sebou i druhými. Ja za seba som sa rozhodol, a Vy?