Vallé de Cocora, Kolumbia

Cocora1

Ak si v duchu poviete, že ste scestovaní a už ste všetko videli, určite neobíďte kolumbijský región Quindió. Pomenovaný po rovnomennej rieke, 6 hodín južne cesty od Medellinu, rovnako západne od Bogoty, preslávený dlhoročnou tradíciou s pestovaním kávy. Trojuholník Manizales – Pereira – Armenia, tzv. Zona cafeteria, sa považuje za kolísku svetoznámeho moku. Za hlavnú perlu kam sa dennodenne valia hromady turistov a cez víkendy domorodci z okolia sa však považuje údolie Vallé de Cocora.

Najlepším východiskovým bodom do doliny je dedinka Salento, pol hodinku vzdialená od Armenie (spojenie každých 20 minút) a hodinku od Pereiry (len trikrát denne). Ako z obrázku, takto som si vždy predstavoval Kolumbiu. Malá vesnička v horách, pod vysokými kopcami s hustou zeleňou, štíhlymi palmami, mnohorakými odtieňmi zelenej, bielym štvorcovým námestím, malým bielym kostolom, domkami s koloniálnymi balkónmi, s kvetmi, dokola námestia lampy a pár bočných spádových uličiek, obchodíky, obyčajné krčmičky, domorodci a pár správnych pocestných. Salento spomínané do bodky spĺňa.

Cocora2

Odporúčam cestovať a obehnúť si základné v týždni, cez víkend sa pokojná dedinka razom zmení na burácajúci lunapark. Zaplnia ju mešťania, ktorí si prišli oddýchnuť od hluku, paradoxne si ho však v svojej početnosti dovedú so sebou. S ubytovaním si hlavu nelámte, hustota hostelov ponúka mnoho možností, rôznych kategórií, všade vôkol námestia, ceny sa pohybujú medzi 45000 – 50000 COP (25-30 USD), sú však málo priestranné. Ak môžem poradiť, o ulicu nižšie od námestia, za hostelom Tralala odbočte doľava, nájdete nielen nočný ale i denný kľud u seňory Rosalie, navyše za lacnejší peniaz a vo veľmi peknom prostredí i čo sa izieb týka. Naďalej platí pravidlo, že zjednávajte kde sa len dá. Bežne patria ku cene za noc i „kolumbijské“ raňajky, káva a presladené pečivo,         k nemu, čo chladnička dá.

Ráno čo ráno vyrážajú každú hodinu a pol ( až dve-tri, stále sme v Kolumbii .. ) z námestíčka 5 miestne džípy, do ktorých, samozrejme 8-9 ľudí bez problémov vojde. Pokiaľ nechytíte miesto vo vnútri, úžasnou skúsenosťou je jazda na malom kúsku plechu s vetrom vo vlasoch vzadu za kapotou. Pre istotu odporúčam teplejšie sa obliecť, bude zdravo fúkať. Cesta do údolia trvá asi 20 minút, malinkými serpentínami, po výbornej asfaltke, pomedzi zelené aleje už beztak sýtozelenej šťavnatej prírody. Ako po celej šírej krajine snáď, no tu mnohonásobne viac zapadajú do krajinky pasúce sa kravky, kone, pastieri dobytka, malé fincas, chaty na pustinách vysoko v horách, údolie je zároveň i vstupnou bránou do Národného parku Los Nevados. S päťtisícovými štítmi, skrz hustú džungľu do prudkého stúpania, ďalej sa už odporúča len s horolezeckými skúsenosťami a výbavou. Po dedinke je pár cestoviek ponúkajúcich horalom viacdňové treky. Prespávať sa dá buď v stanoch alebo na chatách, s rovnakou tvárou, bez mihnutia oka už vyše
dvesto rokov.

Cocora4

Vo vnútri parku Vallé de Cocora sú pre všetkých po úplnom kľude túžiacich dva skromné hostely a jeden fajnový hotel tvoriace zároveň i križovatku dvoch turistických chodníkov, kde džípy svoju púť končia. Ide v podstate o okruh v trvaní 4 hodiny, pre fyzicky zdatnejších s prehľadom o hodinku menej. Doľava vstúpite priamo do palmových pahorkov, a asi po hodine a pol dorazíte ku chate, odtiaľ hodinku zostup skrz hustý porast, s pozorovaním fauny i flóry, zaujímavé je popočúvať podivné zvuky vtákov. Niektoré veľmi výrazné, od tých, ktoré imitujú pílenie dreva, cez kvílenie po ďatlov s o poznanie vyššiou kadenciou ťukania ako „esoeskujú“ naše domáce. Radšej miestami pridáte do kroku. Na cestu si vezmite niečo teplejšie, údolie leží v nadmorskej výške 2500 metrov nad morom. Samotná chata asi o dvesto metrov vyššie, počasie sa navyše mení z minúty na minútu. Posledný úsek je popri riečke, s pasážami po drevených mostíkoch, v riečištiach i blate. Pokiaľ je po hustom daždi bude prechod spomenutým úsekom rovno na gumáky. Slnko za hustými mrakmi je veľký potmehút, zdá sa zatiahnuté, skryté za oblakmi, no nezabudnite sa ani poriadne namazať. Miestni sú červení ako paradajky, po prvých dňoch som sa aj divil, ako k tomu došli, po dnešnom výlete mám s jogutrom na hlave jasno.

Cocora5

Ako druhá alternatíva sa ponúka si Cocoru odbaliť ako bombónik, pekne najprv pozlátko a prísť ku sladkej odmene, by sa hodila opačná trasa, doprava. Nakoniec i z praktického dôvodu. Z východiskového bodu sa núkajú i kone. Stádo sa pasie priamo pri vstupe, môžete si vybrať, sprievodca pôjde samozrejme s vami. Vyráža sa prevažne doobeda a chodník je značne „označkovaný“ konskými viete čím. Poobedný návrat nazad by bol po zablatenom, podmočenom chodníku, skôr niečo k obrovskému slalomu v zúženej vozovke, pridŕžať sa veľmi nie je čoho, lemuje ju trojradový ostnatý drôt.

Prvý úsek je v miernom stúpaní, ktorý po hodine prejde do hustého porastu, pozdĺž riečky vystúpite cez džungľu (juhoam. selvu) po veľkých klzkých šutroch, párkrát po drevených hojdavých mostíkoch ponad ňu až ku značke, odkiaľ sa začínajú treky do Los Nevados. Šípka doľava Finca – 0.8km vedie na chatu, v ostrom, asi trištvrte hodinovom stúpaní meniacou sa vegetáciou lesom dôjdete do nitky spotení ku plotu s voľne sa pasúcimi koníkmi a ovčiarskymi psami. Z lavičky je krásny pohľad na vysoký strmý kopčisko, ktorý mohol dorásť do 3300 m.n.m. Pán domáci aniby dopravný policajt ukáže s láskavým úsmevom smer. Za plotom doľava. Tam sa ocitnete v našich podtatranských lesoch. Skrz kosodrevinu sa začne ľahké hodinové klesanie ku samotnému hlavnému bodu programu. Kúsok po kúsku začnú stromy rednúť a pomedzi konáre vykúkajú prvé vysoké palmy. Postupne ako schádzate nižšie sa údolie celé otvorí a ponúkne niečo, čo by ste po svete zrejme márne hľadali. Otvoriť srdce, zaostriť zrak, vyleštiť zrkadlovky. Ako píšem a zdieľam s vami svoju skúsenosť, premýšľam ako videné, zažité opísať. Ťažko sa hľadajú slová, niet nad osobnú skúsenosť, voilá obrázkový materiál, kochajte sa … 🙂

Jaro

Cocora6

Cocora7

Cocora7

Cocora9

V Cocore je jedna z paliem ( špan. palmas de cera ) najvyššia na svete. Akurát že ktorá, každý sprievodca tvrdí iné, navyše ak ste bez neho, .. ak nemáte po ruke krajčírsky meter alebo pásmo, si vyberte každý svoju naj naj. Pokiaľ chcete celý okruh s prehľadom stihnúť, vyraziť by sa malo okolo 11 tej, aby sa stíhal posledný 4×4 nazad do Salenta o štvrtej poobede. Zbierajú ľudí nazad do dedinky, odchádzajú postupne medzi 15-16h00. Dajte si radšej rezervu, môže byť plno a za beh za džípom zľavnené lístky nie sú. Jedna cesta je za 3000 COP (1.5 USD). Na taxíky sa príliš nespoliehať, jedine ak nejaký zblúdilec, prípadne si stopnúť veľký turistický bus s „gringos“ na palube. Premávka po spomenutej 16tej už takmer nulová. Počíta sa, že kto nedošiel, pokračuje ďalej do hôr alebo spí na chate. Inak peši, dá sa, cesta fajnová, odhadom na tri hodiny, no podvečer už v chlade zodpovedajúcom nadmorskej výške. V Salente už čaká tichý ruch vravy dedinky, krčmičky, družné debaty s miestnymi alebo ľahké bezcieľne túlanie sa večerom ..

Cocora3

Miestnou špecialitou je pstruh, otvoríte menu, bez preháňania na dvadsať spôsobov. Mimochodom nedajte sa však zlákať peknými námestiami, tá je lepšia na mudrovanie pri pivku či vínku, tichšie, krajšie, chutnejšie a o viac ako polovicu lacnejšie sa navečeriate v uličke vľavo od kostola, smerom ku krížovej ceste. Po zdolaní asi stovky strmých schodov krásnej vyhliadke nad celou dedinkou, pred nosom vstupná brány do Cocory, za chrbtom po pravej ruke krásny západ slnka …

Burácajúci Karibik

 

Cesta z La Miel cez Sapzurro do Capurganá môže ozaj behom do prudkého kopca a v ostrom klesaní trvať namiesto hodiny a pol len polovicu. Najmä pokiaľ sa ponáhľate na malé letisko, aby ste si zabookovali zajtrajší let do Medellinu. Vďaka Bohu stihnete pani „letušku“ cestou bicyklom o hoďku skorej z práce, že jej vypadol internet a nemá čo robiť, ide k rodinke domov. Potvrdí, že nie je problém, dohodnete si stretko na druhý deň ráno, pobeháte hotely, či sa dá platiť kreditkou, stav 4:1 pre áno príde dostačujúci, že áno, idete si teda spraviť pekný posledný večer pri Karibiku, v pokoji odfukovať, pozorovať z pláže západ slnka. Ráno vás prekvapí, že z letiskového úradu ostali len štyri holé steny vôkol, strecha rozmetaná na kusy a nábytok len ťažko rozoznateľný od zbytkov po pílení dreva. Cez noc prišiel silný vietor, nie ani prudký vánok, ale doslova krik vetra a burácanie mora. Otvoríte v polke noci okno, pozrieť sa z balkóna čo sa deje, loďky sa hompáľajú ako v centrifúge, necháte otvorené dvere, veď aspoň sa bude dobre spať. A i sa spí. Ráno pri svitaní sa prebudíte, s túžbou sa ísť rozlúčiť s priateľmi, s ktorými ste ušli spoločne kus cesty. Sedem hodín ráno, nič sa nedeje, ľudia na móle sa zbierajú pomaly, veď sme v Kolumbii, presný čas vždy aktuálne. Pilot v člne skúša naštartovať už polhodiny motor, prídu mu pomôcť, no nehne sa..

Na ôsmu je dohodnuté stretko na letisko, popri dlhej oplotenej dráhe vedie pletivo, kráčate po inak prázdnej štrkovej ulici, hm, zrazu koľko národa, premávka ako na Václaváku. Na konci ulice je vstup na letiskovú dráhu, odparkované malá pekné aero, hurá, poletím, poobede som v Medelline ! Ľudkovia okolo malého domku chodia okolo, pozorujú, debatujú, policajtov je zrazu raz toľko a opáskované: „Nevstupovať!“ Však lietadlo tu je, kopa domkov okolo vyzerá rovnako, možno pani úraduje v búdke na opačnom konci traktu. Nuž počkám, ešte nie je beztak osem. Pustím sa do debaty s našincom, tiež divákom povedľa, pýtam sa, či hento je kancelária letiska, odpoveď je, že jasné, … bola. A začnú docvakávať súvislosti. Letím rýchlo na mólo, že stihnem možno loďku, cestujúci vzorne a trpezlivo čakajú, domorodci kývajú rukami, gestikulujú rukami, stretnem priateľov v plnej poľnej, že čln dnes nejde, kedy pôjde, … vtedy pôjde.

V búrke vetra v noci prišiel útok od partizánskych oddielov FARC. Deň pred som kdesi čítal, že 10 rokov sem už ani nepáchnu, že ich národná armáda vytlačila ďaleko do hôr. V mestečku visí vo vzduchu otáznik, čosi nepokojné víri, ľudkovia debatujú, idem sa pýtať do prístavu, či je na zajtra ešte lístok do Turbo. Odpoveď je zmätená, zastavte sa večer, neviem. Rebeli z džungle využili nočný humbuk a vyhodili do luftu nielen kanceláriu, v prístave je 20 člnov, skúšali ich naštartovať na viackrát, bez pohybu. A práve mi rozpráva sused z vedľajšej izby, že už došli aj oficiálne hrozby od FARC. Ďalší pocestný dosvedčil, že za noci sa zobudil na dve poriadne pecky akoby narazila loď do betónového móla …

Všetka doprava zastavená na neurčito, lodná i letecká, až do odvolania. Neodporúča sa ani vychádzať príliš z mestečka aspoň pár dní. Najväčšia „sranda“ je, že včera všetkých, čo prechádzali Capurganá-Sapzurro museli pozorovať cestou skrz džungľu a počas noci išli na hotové. A poniektorí nemenovaní si veselo cupitali sólo. Pritom partizáni vraj boli odsunutí armádou až do hlbokej panamskej džungle. Čiže len chvála a vďaka Bohu.

Čiže po dnešku sa dá konštatovať, že Medellin a ďalšie cestovanie sa odkladá na neurčito, chcel som, pýtal som si, mám, halelujah a hurá do vody, nuž hurá Karibik 🙂

Obrázok

Medellinske futbalové classico, Kolumbia

Classico4

Pred

V Medelline stojí športový komplex, o ktorom sa nám na Slovensku môže v súčasnosti len snívať. Každý zo zastúpených 40 (slovom štyridsiatich) športov má svoju vlastnú halu, na pol dňa v každý deň verejne prístupnú. Preukážete sa pasom alebo občiankou, zaregistrujú vás a môžete vyraziť za pohybom. Samozrejme všetko bezplatne ! Pokiaľ máte chuť si zapinkať stolný tenis, volejbal, zajazdiť na skateboarde, ísť sa vypotiť do posilňovne, zaplávať si, za symbolické sumy vám zapožičajú všetko potrebné, tenisové, stolnotenisové rakety, plavecké čiapky. Výborne sa dá ísť si zabehať okolo veľkého futbalového štadiónu alebo po skvelom novom tartane na atletickom ovále. Spomínané tvorí obrovský športový komplex neďaleko stanice metra Estadio.

Prvý pokus dostať sa na futbal bol poslednú nedeľu, ale v duchu som započul, počkaj, dočkáš sa. A dočkal som sa. Koncom týždňa som zachytil na web stránke klubu, Atletico Nacional – Medellin, nedeľa. Super, ak budem v meste, idem. Derby ako remeň, originál classico, pýtal som si, dostal som. Už dva dni pred bolo okolie štadiónu pod mikroskopickým drobnohľadom polície, vidno, že majú dlhoročné skúsenosti. Každého kto vstupoval do kvôli futbalovému stretnutiu oploteného areálu prehľadávali, spovedali, prehľadali mu vak či kabelku. Deň pred som videl ako dobrých 500 policajtov prehliada podrobne každý roh. Doslovne každý, kanály, krčmičky, predajne suvenírov, bufetové stánky, dokonca aj bodákmi v zemine pod čerstvý zasadenými stromami.

Prvý informatívny pokus dopadol výborne, lístkov stále dostatok. Prvý pán pri okienku tvrdil, že je za jedno či západná či východná, výhľad rovnaký, cenový rozdiel však dvojnásobný. Počúvol som vnútorný hlas a kúpil lístky až predvečer pred zápasom, keď už v meste vrela predštartová atmosféra a čosi viselo vo vzduchu. Páni na kase sa medzičasom prestriedali a poradili mi západnú tribúnu.

V deň D

Classico5

Od skorého ráno tichý ruch, každý minimálne druhý pocestný v zeleno-bielom drese, o inom sa snáď ani nevraví. V bistrách sa mudruje, ako asi bude, v obchode idete platiť a predavačka jedným okom kuká na telku, kde bežia besedy o zápase, v obchodoch vejú vlajky, no a krčmári cítia samozrejme dobrý kšeft.

Keď ide človek prvýkrát na niečo podobné, cíti sa zvláštne, pozitívny strach nabádajúci k ostražitosti. Miestni ma napomínali, že každé classico je vcelku nebezpečný podnik. Kto vie ako to chodí na podobných akciách, najmä v krajinách, kde si z futbalu žiaľ urobili ďalšie zbytočné „náboženstvo“, vie o čom hovorím. Drahá priateľka, u ktorej tu bývam, ma vystríhala, že nemám ísť sám, na čo sa nezávisle po hodinke chytil nový japonský kamarát

Oba tímy majú spoločný domovský stánok, Estadio Atanasio Girardot, dostavaný roku 1953, pomenovaný po pravej ruke revolucionára Simóna Bolívara. Pred rekonštrukciou v rokoch 2008-2011, kvôli majstrovstvám sveta vo futbale hráčov do 21 rokov, konajúcich sa minulý rok v Kolumbii, mal kapacitu 53 tisíc divákov. Po osadení sedačiek ju okresali na 45 tisíc, ako inak, v plnej farebnosti, do ktorej sýtosti je odetá celá krajina.

Najskôr, predpokladám, že 3-4 hodiny pred otváracím hvizdom pustili do hosťovského sektoru červeno-modrých fanúšikov Independiente, ktorých skandovanie sa ozývalo celý šírym dlhým medellínskym údolím. Na tomto prípade domácich zeleno-bielych prišiel rad až potom. Kilometrové rady na každú jednu tribúnu, červený dres by ste hľadali márne. Skvele načasovane ako vždy, Pán poslal do cesty na upokojenie pred riskantným neznámom jedno zo Svojich detí. Chlapík, ktorý robil pred časom v Nemecku, v očiach s túžbou podebatovať si po anglicky, vysvetlil, kde – ako – čo, dokonca sa ponúkol, že môže na svoju štvorročnú permanentku, ktorou sa hrdo pochválil, vziať popredu jedného človeka so vstupenkou. Rad vyzeral baj očko na hodinku, poteší. Odbehol nájsť kohosi druhého, aby sme prešli s novým japonským kamarátom spoločne a nemuseli čakať vo fronte. Už sa nevrátil, ale vďaka, skvelý, úžasný, zbúral akúkoľvek nervozitu z toho, aké to vnútri bude a ide sa v pokoji na futbal 🙂 Nasledovala viacnásobná policajná prehliadka vo vyhradenom sektore a konečne dnu do štadiónu. Ak prvý prekvapil moderný vzhľad, poriadok, čistota, prehľadnosť. Ono je to asi ako v celej Kolumbii, prehľadné a výborne zorganizované, skvele fungujúce. Nuž ale samozrejme, zmena programu vždy spontánne vyhranená.

Classico1

Hneď pri vstupe na modernú tribúnu, s čistými stoličkami samozrejme, bez smietky, sa nás ujali fešné usporiadateľky, ukázali, usmernili kam ísť, odkiaľ dobre vidno. Ani jeden zjavne nevyzeráme kolumbijsky, pustili sa s nami do debaty po anglicky. Kto sme, odkiaľ sme, čo tu robíme. S krásnymi hlbokými očami, s technických príčin sme zvolili opačnú stranu tribúny, bo by sme z futbalu a atmosféry veľa nevideli .. Červení usadení medzi zelenými, družné debaty, do výkopu je ešte čas.

Atletico Nacional je klub s dlhoročnou tradíciou, svojim spôsobom národný, „vládny“ ako u nás Slovan či v Čechách Sparta. Za neslávnej éry bol jeho majiteľom známy narkokráľ Pablo Escobar a hral v ňom zrejme najlepší kolumbijský futbalista histórie Andrés Escobar. Žiaľ v čiernych časoch nielen Medellinu ale i celej krajiny zavraždený v uliciach milovaného mesta, tesne pred podpisom zmluvy so slávnym AC Miláno, toho času najlepším mančaftom na svete. Trénerom je v súčasnosti jeho brat Santiago. Vďaka najmä finančným podmienkam si môžu dovoliť zaplatiť kvalitných domácich i pár výborných zahraničných futbalistov, v podstate má k dispozícii má v podstate to najlepšie, čo domáca liga ponúka, plus pár skúsených legionárov.

Ku Deportivo Independiente je pre zmenu klub zastupujúci okrajové štvrte Medellinu, chudobnejšie vrstvy, dalo by sa povedať, že robotnícky, rodinný zo severu mesta. Mladší brat trochu v tieni slávnejšieho, bohatšieho. Poskladaný z šikovných chlapcov z okolia Medellinu a nižších líg, ale s vynikajúcou prácou s mládežou, v skromnejších podmienkach, bez zbytočných veľkých rečí a honosnej reklamy.

Rozcvička hostí za mixu búrlivých ovácií svojich a rachotu a piskotu domácich skalných. Medzičasom porozosvecované reflektory a prípravy na príchod mužstiev, domáci sa zahrievali v tichosti na menšom štadióne na pár krokov vzdialenom. Oba tímy vstupujú na trávnik, karneval začína. Piskot, dupot, petardy, svetlice, papiere, krik, spev, tanec, všetko v jednom, základy štadiónu dostali zabrať a poriadne si popreťahovali kosti. Nasleduje kolumbijská hymna, spieva na plné hrdlo celý štadión, len Japonec a Slovák sú asi ticho, bo ju nevedia. Manželia v sprievode manželiek, mnohé rodiny i s deťmi, hotová spoločenská udalosť. Vo VIP zóne celý „kriminálny zbor“ Medellinu zrelý na blízku La Catedral (väznica kde doživotne sedia všetci ešte živí narkobaróni a ich posluhovači), okolo ihriska i na tribúnach plno kamier, novinárov, komentátori na nohách, revúc a dobre že nie pregĺgajúc mikrofóny.

Po úvodnom hvizde sa spustil klasický scenár. Hostia zvolili nedávnu taktiku našej národnej reprezentácie, t.j. hlavne nedostať gól počítajúc s možnosťou, že si nás jediný víťazný strelí súper sám. Domáci zjavne unavení po náročnom duely v juhoamerickej Lige majstrov z prostriedku týždňa v argentínskej Mendoze, kde si mimochodom schuti zastrieľali (4:4) pôsobili ťažkopádne a búšili do plných, žiaden záživný futbal. Ako na tenise, lopta lietala z jednej strany na druhú, nič zvláštne sa nedialo. Sústredil som sa teda na dianie okolo, červení spievali bez preháňania celý zápas, domáci fajnovejší len na začiatku, potom upadávali a asi 4 tisícový dav fanúšikov Independiente ich s prehľadom prehral. Pevne verím, že bubeníkov mali viac, tĺkli do obrovských bubnov bez prestania, inak by to bez ujmy prežil snáď len namakaný bubeník z heavymetalovej kapely. Na osvieženie prišiel gól hostí v poslednej sekunde prvého polčasu, zo severnej tribúny sa spustila obrovská vlna radujúcich sa fanúšikov.

Classico6

Nástup do druhého polčasu bol rezkejší, domáci dostali krátko po otvorení hry na prebratie druhý gól, hra nabrala na tempe. Domáci tréner „galisovsky“ prestriedal hneď dvoch hráčov naraz, do 5 minút bolo znížené a začal sa konečne hrať futbal. Akcie sa striedali zo strany na stranu, lopta lietala s milimetrovou presnosťou od nohy na nohu, hráči nabrali nový dych, jazdilo sa v rýchlosti naplno hore-dole. Nechýbali umelecké vložky, nakoniec veď sme v Južnej Amerike, jedni začali zdržovať a naťahovať hru, druhí simulovať na dohľad od pokutového územia. Prekrikovanie sa tribún, obrovské zástavy, chorály, atmosféra hodná podobného podujatia. Konečný rezultát 1:2, hostia spokojní, radujúci sa v stredovom kruhu, domáci bez dlhých rečí odišli do šatne.

Po zápase

Hostia boli celý druhý polčas vyzývaní, aby neopúšťali svoj sektor. Po zápase oslavovali svojich, spievali, zelení sa pomaly trúsili zo štadióna, po tichu, ako po prehre, po neďalekej Carrera 70, plnej barov, diskoték, obchodíkov, krčiem, každý svojim smerom, domov či na metro. S japonským priateľom sme to mali našťastie len 10 minút aj s tlačením sa v hustom dave. Pár minút po našom príchode začali búchať petardy, krik, delobuchy, zmätene pobehujúci násťročníci. Polícia tvrdí, že zadržali vyše 350 fanúšikov s nožmi, dokonca i s pištoľou, ktorou ako som sa neskôr dozvedel, chlapec, ktorého cez prestávku vynášali na nosidlách bol vraj zastrelený, mela v uliciach mala byť údajne odvetou. Dá sa však predpokladať, ako to na žiaľ podobných zápasoch býva, že bitku si žiaľ pripravovali, možno i dohodli dávno vopred. Boli pripravení rovnako dobre ako poriadkové sily, podľa všetkého mali zbrane pokrývané po okolitých uliciach, kde podrobná kontrola nebola. A nebude ďaleko od pravdy ani tvrdenie, že jedna časť fanúšikov čakala pripravená na napadnutie hneď po skončení zápasu. Polícia vylúčila spojitosť so zastrelením chlapca cez zápas. Škoda ďalšieho mladého ľudského života, úplne zbytočne. Na nešťastie i tu sa futbal pomaly stáva sem tam skôr zámienkou na násilie ako príležitosťou stretnúť sa a športom samotným. Horšie je, že práve tento obrázok a správu o udalosti si vplyvné médiá vyberú a pôjde do sveta a poškvrní tvár tejto nádhernej farebnej krajiny s úžasnými, láskavými, štedrými ľuďmi, nádhernou hojnou prírodou

Classico

Druhý deň ráno ulice čisté, akoby sa ani nič neudialo, pokoj, ticho, ako po búrke …

Bolívia v tónoch charanga

Bolíííívia, Bolíííívia, … spievajúci žiaci s pánom učiteľom z hudobnej školy v soľnom hotely na púšti Salar de Uyuní tvoria prvú úplne spomienku na moje putovanie skrz šíru juhoamerickú krajinu. Veľmi spevavú, farebnú a sviežu, tóny charanga (malej gitarky, niečo na spôsob ukulele) neprestávajú znieť. Zvuk 10 strunového nástroja je mimoriadne chytľavý, dokonca ma inšpiroval k jeho zakúpeniu a prvým lekciám.

Obrázok

Je síce pravda, že čo do materiálneho zabezpečenia je Bolívia najchudobnejšou krajinou Južnej Ameriky, jej bohatstvo je však rozhodne v rozmanitosti prírody a ľuďoch. Altiplano, planina kulminujúca kdesi medzi 3500-4000 metrov, s navôkol týčiacimi sa štítmi nebotyčných Kordillier, lagúny na Salar de Uyuní –  soľnom kráľovstve, cez púšť na juhu krajiny, dažďové pralesy na východe krajiny, bohatá história miest a najmä niečo svojské, kúzlo jedinečnosti, ktorým prekypuje. A všetko domácky, originálne jednoduchšie. A dobre organizované, akurát tá dochvíľnosť, ale typicky juhoamerická. Láskavý úsmev však všetko vybaví.

Obrázok

La Paz, najvyššie položené hlavné mesto sveta leží v údolí medzi horami, nad nimi sa majestátne týči vďaka smogu málokedy viditeľné Illimani, šesť a pol tisícová dominanta nad mestom. Záznamy tvrdia, že má len necelé dva milióny obyvateľov, pri pohľade z výšky by ich človek tipol o pekných pár miliónov viac. Bývalé Nuestra Seňora de la Paz je poprepletané nekonečným množstvom úzkych spádovitých uličiek, hlavnou tepnou je bulvár Prado. Dostať sa za “hradby” mesta je celkom štreka, kľukatiace sa serpentínky vás po hodinke jazdy do vrchu vrátia späť na šíru náhornú plošinu. Skrýva však lahodné špecifikum, prejdúc za horizont studených Kordillier, po krátkom klesaní v opare oblakov začína typická džungla. Pre odvážlivcov sa ponúka zjazd na bicykloch po tzv. Ceste smrti, bývalej spojnici medzi La Pazom a Coroicom (dnes už nahradenou i „modernou“ komunikáciou), z 5000 metrov s teplotou okolo nuly zídete v priebehu buď autom pol hodinky resp. zjazdom na dvoch kolesách asi za necelé štyri hodiny pohodovým tempom do príjemných 25 stupňov v asi 1600 metroch. Opatrnosť je však namieste, prašná hrboľatá cesta je akurát na jedna a pol šírky auta, krajnicou je kus trávy, potom prudký kilometrový zráz do hlbokého údolia. Kam ani nedovidno. Scenéria ako z rozprávky, by najradšej za jazdy zároveň aj fotil, našťastie zatiaľ žiadna fotka nenahradila obyčajný ľudský vnem v harmónii s pokojom a tichom prírody. Samotná cesta sa stáva čím ďalej viac turistickou atrakciou, sporadicky natrafíte na protiidúce auto, jedná sa asi o 25 kilometrový zjazd znad úrovne mrakov po nerovnej udupanej ceste do tropického údolia Coroico, pokojnou turistickou dedinkou so sieťou hotelov na úrovni vsadených priamo v poctivej bujnej juhoamerickej zeleni.

Obrázok

Bolivia3

Súcre. Pri tomto oficiálnom hlavnom meste krajiny by som sa tiež rád chvíľku pozastavil. Sprvu som si pripadal ako v južnej Európe, biele domky s červeným strechami, uhladené, usporiadané, s drevenými balkónmi v koloniálnom štýle. Historicky moderné. Krámiky, kde kúpite všetko od výmyslu sveta, v rozmanitosti farieb a vôní, kaviarne, reštaurácie, hotely, no chuť miestam dávajú ľudia. V sladkom Súcre nemáte stiesnený pocit veľkomesta, pokojne si žijúce, príjemné aj na život. Ľahké, takmer vždy slnečné. Mimochodom, telefonovali ste už z brucha dinosaura ? Ak nie, odporúčam, v okolí širšieho centra sa nachádzajú tri či štyri telefónne dinobúdky, ako nápad skutočne výborné. Zároveň sú aj výbornou reklamou na stopy predhistorických tvorov v parku Cretacico. Počas odmínovacích prác v kameňolome miestnej cementárne boli nájdene stopy po ich podľa všetkého hromadnom prechode cez vtedy plošinu, z ktorej sa geologickým vývojom Ánd stal kopec. Určite veľmi príjemné spestrenie výletu v blízkom okolí mesta.

Bolivia4

Počuli ste už o baníckom Potosí ? Bývalej perle striebra, vytunelovanej Španielmi za čias ich dobývania a evanjelizovania pohanov. Naskytá sa úžasná možnosť sfárať do bane vo legendárneho vrchu Cerro Rico, kde navonok zastal čas. Eldorádo asi predsa len existuje, resp. je ich niekoľko, či však z jeho pokladov ostalo niečo aj pre súčasné a budúce generácie je ťažko povedať. Miestni baníci majú svoju pravdu a ráno čo ráno v podmienkach, ktoré by každý bezpečák obratom uznal za nevhodné na prácu, sfáravajú do prašného prostredia. Banícka výbava je prostá. Igelitky plné koky, dynamitu, sladkostí a ide sa na osemhodinovú šichtu. Kým sa obyčajný baník-dobrodruh vypracuje trvá dlhé roky, funguje kastovanie. Majiteľom baní je štát, ktorý dáva súkromným firmám koncesie a ony si najímajú partie baníkov a platia mu dane zo zisku. Minerály prejdu procesom úpravy a najkvalitnejšie, čo ostane odchádza po železnici vlakom do chilskej Antofagasty, odkiaľ sa po mori preplavuje najmä do Číny a USA. Podnik naozaj rizikový, úmrtnosť baníkov na rôzne pľúcne choroby je žiaľ veľmi vysoká, nehovoriac o každoročných zosuvoch pôdy.

Bolivia6

Bolivia7

A čo tak bolivijská riviéra ? Že kde ? Na jazere Titicaca. Najvyššie položenom splavnom jazere na Zemi, ešte konkrétnejšie Isla del Sol, ostrov slnka, názov naozaj sedí ako uliaty. Bolivijské more, na ktorom dominantným je práve slnečný ostrov, je pod zlatistým závojom takmer celý rok. Azúrová farba Titicaca láka ku kúpaniu, vodá ma len päť-šesť stupňov, na slnku je príjemných dvadsať. Krížom cez ostrov vedie spleť nenáročných turistických chodníkov s úžasným scenériami okolitých šestisícoviek, ktoré akoby rástli v diaľke priamo z jazera, malé kamenné domčeky, v každom zo zálivov vôkol skormoné, čisté prístavy, hotelíky, s troškou nadnesenia je Isla del Sol štátom v štáte. Obživu si miestni dopestujú a peniaze od turistov prídu vždy vhod, napomáhajú k udržiavaniu ostrova a rozvíjaniu aktivít. Raritou sú spoplatnené úseky na turistickom chodníku, za každý horizont si musíte priplatiť, výhľady však stoja rozhodne za skromný príspevok. Ostrov žije vlastným životom predpokladám, že väčšina obyvateľov svoje teritórium ani neopúšťa a čaká, aké prekvapenie im pokojná, hojdavá hlavina hladina priplaví. Titicaca prekypuje hojnosťou.

Bolivia8

Východiskovým bodom na výlety po Titicaca je z bolivijskej strany len 8 kilometrov od peruánskych hraníc vzdialená Copacabana. Nie slávna brazílska, lež jej mladšia sestra, okolo zálivu v mnohofarebných domkoch rozkvitnuté pútnické miesto. Dominantou je nesporne prístav, krížová cesta na Kalváriu na horizonte za  ním a snehovobiela katedrála na námestí. V zimnom období, počas môjej návštevy, som pútnikov nestretol, mestečko si žilo pokojným životom, v prístave kyvadlovali loďky po jazere, so súmrakom usínali, život pulzoval najmä v malých reštauráciách priamo na pláži a v dvoch-troch uličkách, ktoré sa naň nadpájajú. Výborné nielen na ochutnanie bolívijských špecialít a miesto na nákupy. Pre radosť i praktické, z Copacabany vedie dlhá trasa pustatinou pozdľž Titicaca až do slanej púšte Salar de Uyuní, kde teploty klesajú v noci k nulovým hodnotám. Rukavice a čiapka z lamej srsti rozhodne nie sú márnou investíciou.

Bolivia9

Salar de Uyuní je ďaľším zo skvostov Bolívie. Predstavte si rovinu, bielu ako sneh v štvorci asi 300 na 300 kilometrov. Za nimi len v akej takej viditeľnosti s Chile hraničiace Andy. Polejte ju vodou a pridajte za poriadny megakusisko soli, kde tu osaďte ostrovček, aby pustatine nebola úplne pustá a jednotvárna. Tak veru, soľná púšť, kde soli bolo, je i bude ešte na dlhé storočia. Tam, kde je soľ nad zlato. Niekdajšie prahistorické more, po ktorom prv spomínané dinosaury zo Súcre možno utekali pred vrásnením Ánd do bezpečia. Podnikajú sa dvoj-trojdňové výlety na džipoch, na palube aj s originál v bolivijskom kroji odetou pani kuchárkou a ponúka sa napríklad neopísateľné piknikovanie pod kaktusmi na ostrove Isla de Pescado, záverečná stanica starých vlakov obalená hrdzou a zaviata prachom, ukážu vám ako sa narába so soľou, kým sa dostane až na tanier, cesta je pretkaná lagúnami plnými plameňákov, stádami lám a voľne sa pasúcich vicuní, púštnych “zajacov” vizcacha, trvalého ľadu a snehu, gejzírmi vo výške 5000m. Prespáva sa poväčšine v studených kamenných obydliach, kde elektrina a teplo sú na prídel, sladkou odmenou je kúpanie v prírodnom termálnom jazierku a ranné zore už na dohľad chilských susedov. Hasta luego, amigos !

Bolivia10

Koper, Slovinsko

Nápad na výlet do Koperu sa zrodil spontánne, spojiť príjemné s užitočným a využiť príležitosť, ktorá sa otvorila. Vidieť ako funguje námorný prístav, a spojiť ho s oddychom pri našom najbližšom mori.

V neveľkom zálive na pobreží Jadranského mora, necelých 6 hodín jazdy na juhozápad od Bratislavy leží náš najbližší námorný prístav Koper. Vďaka svojej výnimočnej polohe spája strednú a východnú Európu so stredozemím.
Samotné mesto Koper má asi 25.000 obyvateľov. Prvé osídlenia tam vybudovali starí Gréci a neskôr patrila malá osada, v pôvodnom jazyku Capodistria, pod Rímsku ríšu. Neskôr sa zmocnili mesta Tersťania, Lombarďaniaa Benátčania. Od 18.storočia mesto patrilo pod Rakúsko-Uhorsko a po prvej svetovej vojne pripadlo Taliansku. O pár desiatok rokov neskôr po viacerých prieťahoch pripadol Koper vtedajšej Juhoslávii. V tom čase ho tým pádom opustila väčšina talianskej populácie a mesto sa začalo meniť na centrum priemyslu. Od roku 1991
je súčasťou samostaného Slovinska.

DSCN9750
Talianskeho vplyvu sa ale stále nezbavilo, v školách je taliančina druhým jazykom, v meste sa ňou bežne dohovoríte. Nápisy na obchodoch, smerové tabule sú rovnako v slovinskom i v talianskom jazyku. Históriu mesta som spomenul veľmi stručne zámerne. Počas mojej návštevy minulé leto som nadobudol dojem, že sa i tak všetko v meste točí okolo prístavu, ktorý sa stal hlavnou dominantou mesta.

Kvôli turizmu alebo kúpaniu by som do Koperu ani nešiel. Prístav samotný zaberá jeho väčšiu časť a pre budúcnosť sa plánuje jeho ďalšia expanzia. Historické centrum mesta sa dá obehať za hodinu. Na mňa pôsobilo veľmi pokojne, s ľahkým južanským šmrncom. Úzke kamenné uličky, susedia si môžu z okna do okna pomaly ruku podať, kaviarne,
reštaurácie. Turistov minimálne, do Koperu sa chodí najmä za prácou a nákupmi. Miestni sú veľmi priateľskí, slovinčina je veľmi podobná nášmu jazyku.

DSCN9733

Tak som aj urobil a zvyšok času v Koperi som strávil v prístave a ak sa to tak dá nazvať, v priemyselnej zóne, ktorá obkolesuje hlavnú prístupovú cestu doň. Jedna logistická firma vedľa druhej, miestni mi povedali, že ich je tam na 5×5 km asi 300. Koper sa stal časom obchodným uzlom medzi Talianskom a Slovinskom. Prístav je intermodálnym strediskom, kde sa stretávajú rozličné dopravné a prekladacie systémy. Je vybavený technológiou RO-RO (horizontálny spôsob prekládky kolesovej techniky), zariadeniami na prekladanie a skladovanie kusových zásielok,
nadrozmerných nákladov, kontajnerov, automobilov, hromadných a tekutých nákladov i živého dobytka. Základné činnosti ako prekládka nákladu, skladovanie či rôzne doplnkové služby sú vykonávané v dvanástich špecializovaných termináloch. Všetky terminály sú priamo napojené na verejnú cestnú a železničnú sieť.

DSCN9725

Dennodenne plávajú lode z východnej Ázie, najmä z Číny, ale aj z iných končín, naložené tovarmi pre strednú Európu. Prístav ponúka vyspelé logistické a distribučné centrum v mimoriadne výhodnej polohe. Vzdialenosť z Koperu do metropol v tomto regióne je nepomerne menšia ako do severných prístavov. V prípade Bratislavy je do Koperu
po železnici dvakrát bližšie ako napríklad do Hamburgu.