Burácajúci Karibik

 

Cesta z La Miel cez Sapzurro do Capurganá môže ozaj behom do prudkého kopca a v ostrom klesaní trvať namiesto hodiny a pol len polovicu. Najmä pokiaľ sa ponáhľate na malé letisko, aby ste si zabookovali zajtrajší let do Medellinu. Vďaka Bohu stihnete pani „letušku“ cestou bicyklom o hoďku skorej z práce, že jej vypadol internet a nemá čo robiť, ide k rodinke domov. Potvrdí, že nie je problém, dohodnete si stretko na druhý deň ráno, pobeháte hotely, či sa dá platiť kreditkou, stav 4:1 pre áno príde dostačujúci, že áno, idete si teda spraviť pekný posledný večer pri Karibiku, v pokoji odfukovať, pozorovať z pláže západ slnka. Ráno vás prekvapí, že z letiskového úradu ostali len štyri holé steny vôkol, strecha rozmetaná na kusy a nábytok len ťažko rozoznateľný od zbytkov po pílení dreva. Cez noc prišiel silný vietor, nie ani prudký vánok, ale doslova krik vetra a burácanie mora. Otvoríte v polke noci okno, pozrieť sa z balkóna čo sa deje, loďky sa hompáľajú ako v centrifúge, necháte otvorené dvere, veď aspoň sa bude dobre spať. A i sa spí. Ráno pri svitaní sa prebudíte, s túžbou sa ísť rozlúčiť s priateľmi, s ktorými ste ušli spoločne kus cesty. Sedem hodín ráno, nič sa nedeje, ľudia na móle sa zbierajú pomaly, veď sme v Kolumbii, presný čas vždy aktuálne. Pilot v člne skúša naštartovať už polhodiny motor, prídu mu pomôcť, no nehne sa..

Na ôsmu je dohodnuté stretko na letisko, popri dlhej oplotenej dráhe vedie pletivo, kráčate po inak prázdnej štrkovej ulici, hm, zrazu koľko národa, premávka ako na Václaváku. Na konci ulice je vstup na letiskovú dráhu, odparkované malá pekné aero, hurá, poletím, poobede som v Medelline ! Ľudkovia okolo malého domku chodia okolo, pozorujú, debatujú, policajtov je zrazu raz toľko a opáskované: „Nevstupovať!“ Však lietadlo tu je, kopa domkov okolo vyzerá rovnako, možno pani úraduje v búdke na opačnom konci traktu. Nuž počkám, ešte nie je beztak osem. Pustím sa do debaty s našincom, tiež divákom povedľa, pýtam sa, či hento je kancelária letiska, odpoveď je, že jasné, … bola. A začnú docvakávať súvislosti. Letím rýchlo na mólo, že stihnem možno loďku, cestujúci vzorne a trpezlivo čakajú, domorodci kývajú rukami, gestikulujú rukami, stretnem priateľov v plnej poľnej, že čln dnes nejde, kedy pôjde, … vtedy pôjde.

V búrke vetra v noci prišiel útok od partizánskych oddielov FARC. Deň pred som kdesi čítal, že 10 rokov sem už ani nepáchnu, že ich národná armáda vytlačila ďaleko do hôr. V mestečku visí vo vzduchu otáznik, čosi nepokojné víri, ľudkovia debatujú, idem sa pýtať do prístavu, či je na zajtra ešte lístok do Turbo. Odpoveď je zmätená, zastavte sa večer, neviem. Rebeli z džungle využili nočný humbuk a vyhodili do luftu nielen kanceláriu, v prístave je 20 člnov, skúšali ich naštartovať na viackrát, bez pohybu. A práve mi rozpráva sused z vedľajšej izby, že už došli aj oficiálne hrozby od FARC. Ďalší pocestný dosvedčil, že za noci sa zobudil na dve poriadne pecky akoby narazila loď do betónového móla …

Všetka doprava zastavená na neurčito, lodná i letecká, až do odvolania. Neodporúča sa ani vychádzať príliš z mestečka aspoň pár dní. Najväčšia „sranda“ je, že včera všetkých, čo prechádzali Capurganá-Sapzurro museli pozorovať cestou skrz džungľu a počas noci išli na hotové. A poniektorí nemenovaní si veselo cupitali sólo. Pritom partizáni vraj boli odsunutí armádou až do hlbokej panamskej džungle. Čiže len chvála a vďaka Bohu.

Čiže po dnešku sa dá konštatovať, že Medellin a ďalšie cestovanie sa odkladá na neurčito, chcel som, pýtal som si, mám, halelujah a hurá do vody, nuž hurá Karibik 🙂

Obrázok

Medellinske futbalové classico, Kolumbia

Classico4

Pred

V Medelline stojí športový komplex, o ktorom sa nám na Slovensku môže v súčasnosti len snívať. Každý zo zastúpených 40 (slovom štyridsiatich) športov má svoju vlastnú halu, na pol dňa v každý deň verejne prístupnú. Preukážete sa pasom alebo občiankou, zaregistrujú vás a môžete vyraziť za pohybom. Samozrejme všetko bezplatne ! Pokiaľ máte chuť si zapinkať stolný tenis, volejbal, zajazdiť na skateboarde, ísť sa vypotiť do posilňovne, zaplávať si, za symbolické sumy vám zapožičajú všetko potrebné, tenisové, stolnotenisové rakety, plavecké čiapky. Výborne sa dá ísť si zabehať okolo veľkého futbalového štadiónu alebo po skvelom novom tartane na atletickom ovále. Spomínané tvorí obrovský športový komplex neďaleko stanice metra Estadio.

Prvý pokus dostať sa na futbal bol poslednú nedeľu, ale v duchu som započul, počkaj, dočkáš sa. A dočkal som sa. Koncom týždňa som zachytil na web stránke klubu, Atletico Nacional – Medellin, nedeľa. Super, ak budem v meste, idem. Derby ako remeň, originál classico, pýtal som si, dostal som. Už dva dni pred bolo okolie štadiónu pod mikroskopickým drobnohľadom polície, vidno, že majú dlhoročné skúsenosti. Každého kto vstupoval do kvôli futbalovému stretnutiu oploteného areálu prehľadávali, spovedali, prehľadali mu vak či kabelku. Deň pred som videl ako dobrých 500 policajtov prehliada podrobne každý roh. Doslovne každý, kanály, krčmičky, predajne suvenírov, bufetové stánky, dokonca aj bodákmi v zemine pod čerstvý zasadenými stromami.

Prvý informatívny pokus dopadol výborne, lístkov stále dostatok. Prvý pán pri okienku tvrdil, že je za jedno či západná či východná, výhľad rovnaký, cenový rozdiel však dvojnásobný. Počúvol som vnútorný hlas a kúpil lístky až predvečer pred zápasom, keď už v meste vrela predštartová atmosféra a čosi viselo vo vzduchu. Páni na kase sa medzičasom prestriedali a poradili mi západnú tribúnu.

V deň D

Classico5

Od skorého ráno tichý ruch, každý minimálne druhý pocestný v zeleno-bielom drese, o inom sa snáď ani nevraví. V bistrách sa mudruje, ako asi bude, v obchode idete platiť a predavačka jedným okom kuká na telku, kde bežia besedy o zápase, v obchodoch vejú vlajky, no a krčmári cítia samozrejme dobrý kšeft.

Keď ide človek prvýkrát na niečo podobné, cíti sa zvláštne, pozitívny strach nabádajúci k ostražitosti. Miestni ma napomínali, že každé classico je vcelku nebezpečný podnik. Kto vie ako to chodí na podobných akciách, najmä v krajinách, kde si z futbalu žiaľ urobili ďalšie zbytočné „náboženstvo“, vie o čom hovorím. Drahá priateľka, u ktorej tu bývam, ma vystríhala, že nemám ísť sám, na čo sa nezávisle po hodinke chytil nový japonský kamarát

Oba tímy majú spoločný domovský stánok, Estadio Atanasio Girardot, dostavaný roku 1953, pomenovaný po pravej ruke revolucionára Simóna Bolívara. Pred rekonštrukciou v rokoch 2008-2011, kvôli majstrovstvám sveta vo futbale hráčov do 21 rokov, konajúcich sa minulý rok v Kolumbii, mal kapacitu 53 tisíc divákov. Po osadení sedačiek ju okresali na 45 tisíc, ako inak, v plnej farebnosti, do ktorej sýtosti je odetá celá krajina.

Najskôr, predpokladám, že 3-4 hodiny pred otváracím hvizdom pustili do hosťovského sektoru červeno-modrých fanúšikov Independiente, ktorých skandovanie sa ozývalo celý šírym dlhým medellínskym údolím. Na tomto prípade domácich zeleno-bielych prišiel rad až potom. Kilometrové rady na každú jednu tribúnu, červený dres by ste hľadali márne. Skvele načasovane ako vždy, Pán poslal do cesty na upokojenie pred riskantným neznámom jedno zo Svojich detí. Chlapík, ktorý robil pred časom v Nemecku, v očiach s túžbou podebatovať si po anglicky, vysvetlil, kde – ako – čo, dokonca sa ponúkol, že môže na svoju štvorročnú permanentku, ktorou sa hrdo pochválil, vziať popredu jedného človeka so vstupenkou. Rad vyzeral baj očko na hodinku, poteší. Odbehol nájsť kohosi druhého, aby sme prešli s novým japonským kamarátom spoločne a nemuseli čakať vo fronte. Už sa nevrátil, ale vďaka, skvelý, úžasný, zbúral akúkoľvek nervozitu z toho, aké to vnútri bude a ide sa v pokoji na futbal 🙂 Nasledovala viacnásobná policajná prehliadka vo vyhradenom sektore a konečne dnu do štadiónu. Ak prvý prekvapil moderný vzhľad, poriadok, čistota, prehľadnosť. Ono je to asi ako v celej Kolumbii, prehľadné a výborne zorganizované, skvele fungujúce. Nuž ale samozrejme, zmena programu vždy spontánne vyhranená.

Classico1

Hneď pri vstupe na modernú tribúnu, s čistými stoličkami samozrejme, bez smietky, sa nás ujali fešné usporiadateľky, ukázali, usmernili kam ísť, odkiaľ dobre vidno. Ani jeden zjavne nevyzeráme kolumbijsky, pustili sa s nami do debaty po anglicky. Kto sme, odkiaľ sme, čo tu robíme. S krásnymi hlbokými očami, s technických príčin sme zvolili opačnú stranu tribúny, bo by sme z futbalu a atmosféry veľa nevideli .. Červení usadení medzi zelenými, družné debaty, do výkopu je ešte čas.

Atletico Nacional je klub s dlhoročnou tradíciou, svojim spôsobom národný, „vládny“ ako u nás Slovan či v Čechách Sparta. Za neslávnej éry bol jeho majiteľom známy narkokráľ Pablo Escobar a hral v ňom zrejme najlepší kolumbijský futbalista histórie Andrés Escobar. Žiaľ v čiernych časoch nielen Medellinu ale i celej krajiny zavraždený v uliciach milovaného mesta, tesne pred podpisom zmluvy so slávnym AC Miláno, toho času najlepším mančaftom na svete. Trénerom je v súčasnosti jeho brat Santiago. Vďaka najmä finančným podmienkam si môžu dovoliť zaplatiť kvalitných domácich i pár výborných zahraničných futbalistov, v podstate má k dispozícii má v podstate to najlepšie, čo domáca liga ponúka, plus pár skúsených legionárov.

Ku Deportivo Independiente je pre zmenu klub zastupujúci okrajové štvrte Medellinu, chudobnejšie vrstvy, dalo by sa povedať, že robotnícky, rodinný zo severu mesta. Mladší brat trochu v tieni slávnejšieho, bohatšieho. Poskladaný z šikovných chlapcov z okolia Medellinu a nižších líg, ale s vynikajúcou prácou s mládežou, v skromnejších podmienkach, bez zbytočných veľkých rečí a honosnej reklamy.

Rozcvička hostí za mixu búrlivých ovácií svojich a rachotu a piskotu domácich skalných. Medzičasom porozosvecované reflektory a prípravy na príchod mužstiev, domáci sa zahrievali v tichosti na menšom štadióne na pár krokov vzdialenom. Oba tímy vstupujú na trávnik, karneval začína. Piskot, dupot, petardy, svetlice, papiere, krik, spev, tanec, všetko v jednom, základy štadiónu dostali zabrať a poriadne si popreťahovali kosti. Nasleduje kolumbijská hymna, spieva na plné hrdlo celý štadión, len Japonec a Slovák sú asi ticho, bo ju nevedia. Manželia v sprievode manželiek, mnohé rodiny i s deťmi, hotová spoločenská udalosť. Vo VIP zóne celý „kriminálny zbor“ Medellinu zrelý na blízku La Catedral (väznica kde doživotne sedia všetci ešte živí narkobaróni a ich posluhovači), okolo ihriska i na tribúnach plno kamier, novinárov, komentátori na nohách, revúc a dobre že nie pregĺgajúc mikrofóny.

Po úvodnom hvizde sa spustil klasický scenár. Hostia zvolili nedávnu taktiku našej národnej reprezentácie, t.j. hlavne nedostať gól počítajúc s možnosťou, že si nás jediný víťazný strelí súper sám. Domáci zjavne unavení po náročnom duely v juhoamerickej Lige majstrov z prostriedku týždňa v argentínskej Mendoze, kde si mimochodom schuti zastrieľali (4:4) pôsobili ťažkopádne a búšili do plných, žiaden záživný futbal. Ako na tenise, lopta lietala z jednej strany na druhú, nič zvláštne sa nedialo. Sústredil som sa teda na dianie okolo, červení spievali bez preháňania celý zápas, domáci fajnovejší len na začiatku, potom upadávali a asi 4 tisícový dav fanúšikov Independiente ich s prehľadom prehral. Pevne verím, že bubeníkov mali viac, tĺkli do obrovských bubnov bez prestania, inak by to bez ujmy prežil snáď len namakaný bubeník z heavymetalovej kapely. Na osvieženie prišiel gól hostí v poslednej sekunde prvého polčasu, zo severnej tribúny sa spustila obrovská vlna radujúcich sa fanúšikov.

Classico6

Nástup do druhého polčasu bol rezkejší, domáci dostali krátko po otvorení hry na prebratie druhý gól, hra nabrala na tempe. Domáci tréner „galisovsky“ prestriedal hneď dvoch hráčov naraz, do 5 minút bolo znížené a začal sa konečne hrať futbal. Akcie sa striedali zo strany na stranu, lopta lietala s milimetrovou presnosťou od nohy na nohu, hráči nabrali nový dych, jazdilo sa v rýchlosti naplno hore-dole. Nechýbali umelecké vložky, nakoniec veď sme v Južnej Amerike, jedni začali zdržovať a naťahovať hru, druhí simulovať na dohľad od pokutového územia. Prekrikovanie sa tribún, obrovské zástavy, chorály, atmosféra hodná podobného podujatia. Konečný rezultát 1:2, hostia spokojní, radujúci sa v stredovom kruhu, domáci bez dlhých rečí odišli do šatne.

Po zápase

Hostia boli celý druhý polčas vyzývaní, aby neopúšťali svoj sektor. Po zápase oslavovali svojich, spievali, zelení sa pomaly trúsili zo štadióna, po tichu, ako po prehre, po neďalekej Carrera 70, plnej barov, diskoték, obchodíkov, krčiem, každý svojim smerom, domov či na metro. S japonským priateľom sme to mali našťastie len 10 minút aj s tlačením sa v hustom dave. Pár minút po našom príchode začali búchať petardy, krik, delobuchy, zmätene pobehujúci násťročníci. Polícia tvrdí, že zadržali vyše 350 fanúšikov s nožmi, dokonca i s pištoľou, ktorou ako som sa neskôr dozvedel, chlapec, ktorého cez prestávku vynášali na nosidlách bol vraj zastrelený, mela v uliciach mala byť údajne odvetou. Dá sa však predpokladať, ako to na žiaľ podobných zápasoch býva, že bitku si žiaľ pripravovali, možno i dohodli dávno vopred. Boli pripravení rovnako dobre ako poriadkové sily, podľa všetkého mali zbrane pokrývané po okolitých uliciach, kde podrobná kontrola nebola. A nebude ďaleko od pravdy ani tvrdenie, že jedna časť fanúšikov čakala pripravená na napadnutie hneď po skončení zápasu. Polícia vylúčila spojitosť so zastrelením chlapca cez zápas. Škoda ďalšieho mladého ľudského života, úplne zbytočne. Na nešťastie i tu sa futbal pomaly stáva sem tam skôr zámienkou na násilie ako príležitosťou stretnúť sa a športom samotným. Horšie je, že práve tento obrázok a správu o udalosti si vplyvné médiá vyberú a pôjde do sveta a poškvrní tvár tejto nádhernej farebnej krajiny s úžasnými, láskavými, štedrými ľuďmi, nádhernou hojnou prírodou

Classico

Druhý deň ráno ulice čisté, akoby sa ani nič neudialo, pokoj, ticho, ako po búrke …

Bolívia v tónoch charanga

Bolíííívia, Bolíííívia, … spievajúci žiaci s pánom učiteľom z hudobnej školy v soľnom hotely na púšti Salar de Uyuní tvoria prvú úplne spomienku na moje putovanie skrz šíru juhoamerickú krajinu. Veľmi spevavú, farebnú a sviežu, tóny charanga (malej gitarky, niečo na spôsob ukulele) neprestávajú znieť. Zvuk 10 strunového nástroja je mimoriadne chytľavý, dokonca ma inšpiroval k jeho zakúpeniu a prvým lekciám.

Obrázok

Je síce pravda, že čo do materiálneho zabezpečenia je Bolívia najchudobnejšou krajinou Južnej Ameriky, jej bohatstvo je však rozhodne v rozmanitosti prírody a ľuďoch. Altiplano, planina kulminujúca kdesi medzi 3500-4000 metrov, s navôkol týčiacimi sa štítmi nebotyčných Kordillier, lagúny na Salar de Uyuní –  soľnom kráľovstve, cez púšť na juhu krajiny, dažďové pralesy na východe krajiny, bohatá história miest a najmä niečo svojské, kúzlo jedinečnosti, ktorým prekypuje. A všetko domácky, originálne jednoduchšie. A dobre organizované, akurát tá dochvíľnosť, ale typicky juhoamerická. Láskavý úsmev však všetko vybaví.

Obrázok

La Paz, najvyššie položené hlavné mesto sveta leží v údolí medzi horami, nad nimi sa majestátne týči vďaka smogu málokedy viditeľné Illimani, šesť a pol tisícová dominanta nad mestom. Záznamy tvrdia, že má len necelé dva milióny obyvateľov, pri pohľade z výšky by ich človek tipol o pekných pár miliónov viac. Bývalé Nuestra Seňora de la Paz je poprepletané nekonečným množstvom úzkych spádovitých uličiek, hlavnou tepnou je bulvár Prado. Dostať sa za “hradby” mesta je celkom štreka, kľukatiace sa serpentínky vás po hodinke jazdy do vrchu vrátia späť na šíru náhornú plošinu. Skrýva však lahodné špecifikum, prejdúc za horizont studených Kordillier, po krátkom klesaní v opare oblakov začína typická džungla. Pre odvážlivcov sa ponúka zjazd na bicykloch po tzv. Ceste smrti, bývalej spojnici medzi La Pazom a Coroicom (dnes už nahradenou i „modernou“ komunikáciou), z 5000 metrov s teplotou okolo nuly zídete v priebehu buď autom pol hodinky resp. zjazdom na dvoch kolesách asi za necelé štyri hodiny pohodovým tempom do príjemných 25 stupňov v asi 1600 metroch. Opatrnosť je však namieste, prašná hrboľatá cesta je akurát na jedna a pol šírky auta, krajnicou je kus trávy, potom prudký kilometrový zráz do hlbokého údolia. Kam ani nedovidno. Scenéria ako z rozprávky, by najradšej za jazdy zároveň aj fotil, našťastie zatiaľ žiadna fotka nenahradila obyčajný ľudský vnem v harmónii s pokojom a tichom prírody. Samotná cesta sa stáva čím ďalej viac turistickou atrakciou, sporadicky natrafíte na protiidúce auto, jedná sa asi o 25 kilometrový zjazd znad úrovne mrakov po nerovnej udupanej ceste do tropického údolia Coroico, pokojnou turistickou dedinkou so sieťou hotelov na úrovni vsadených priamo v poctivej bujnej juhoamerickej zeleni.

Obrázok

Bolivia3

Súcre. Pri tomto oficiálnom hlavnom meste krajiny by som sa tiež rád chvíľku pozastavil. Sprvu som si pripadal ako v južnej Európe, biele domky s červeným strechami, uhladené, usporiadané, s drevenými balkónmi v koloniálnom štýle. Historicky moderné. Krámiky, kde kúpite všetko od výmyslu sveta, v rozmanitosti farieb a vôní, kaviarne, reštaurácie, hotely, no chuť miestam dávajú ľudia. V sladkom Súcre nemáte stiesnený pocit veľkomesta, pokojne si žijúce, príjemné aj na život. Ľahké, takmer vždy slnečné. Mimochodom, telefonovali ste už z brucha dinosaura ? Ak nie, odporúčam, v okolí širšieho centra sa nachádzajú tri či štyri telefónne dinobúdky, ako nápad skutočne výborné. Zároveň sú aj výbornou reklamou na stopy predhistorických tvorov v parku Cretacico. Počas odmínovacích prác v kameňolome miestnej cementárne boli nájdene stopy po ich podľa všetkého hromadnom prechode cez vtedy plošinu, z ktorej sa geologickým vývojom Ánd stal kopec. Určite veľmi príjemné spestrenie výletu v blízkom okolí mesta.

Bolivia4

Počuli ste už o baníckom Potosí ? Bývalej perle striebra, vytunelovanej Španielmi za čias ich dobývania a evanjelizovania pohanov. Naskytá sa úžasná možnosť sfárať do bane vo legendárneho vrchu Cerro Rico, kde navonok zastal čas. Eldorádo asi predsa len existuje, resp. je ich niekoľko, či však z jeho pokladov ostalo niečo aj pre súčasné a budúce generácie je ťažko povedať. Miestni baníci majú svoju pravdu a ráno čo ráno v podmienkach, ktoré by každý bezpečák obratom uznal za nevhodné na prácu, sfáravajú do prašného prostredia. Banícka výbava je prostá. Igelitky plné koky, dynamitu, sladkostí a ide sa na osemhodinovú šichtu. Kým sa obyčajný baník-dobrodruh vypracuje trvá dlhé roky, funguje kastovanie. Majiteľom baní je štát, ktorý dáva súkromným firmám koncesie a ony si najímajú partie baníkov a platia mu dane zo zisku. Minerály prejdu procesom úpravy a najkvalitnejšie, čo ostane odchádza po železnici vlakom do chilskej Antofagasty, odkiaľ sa po mori preplavuje najmä do Číny a USA. Podnik naozaj rizikový, úmrtnosť baníkov na rôzne pľúcne choroby je žiaľ veľmi vysoká, nehovoriac o každoročných zosuvoch pôdy.

Bolivia6

Bolivia7

A čo tak bolivijská riviéra ? Že kde ? Na jazere Titicaca. Najvyššie položenom splavnom jazere na Zemi, ešte konkrétnejšie Isla del Sol, ostrov slnka, názov naozaj sedí ako uliaty. Bolivijské more, na ktorom dominantným je práve slnečný ostrov, je pod zlatistým závojom takmer celý rok. Azúrová farba Titicaca láka ku kúpaniu, vodá ma len päť-šesť stupňov, na slnku je príjemných dvadsať. Krížom cez ostrov vedie spleť nenáročných turistických chodníkov s úžasným scenériami okolitých šestisícoviek, ktoré akoby rástli v diaľke priamo z jazera, malé kamenné domčeky, v každom zo zálivov vôkol skormoné, čisté prístavy, hotelíky, s troškou nadnesenia je Isla del Sol štátom v štáte. Obživu si miestni dopestujú a peniaze od turistov prídu vždy vhod, napomáhajú k udržiavaniu ostrova a rozvíjaniu aktivít. Raritou sú spoplatnené úseky na turistickom chodníku, za každý horizont si musíte priplatiť, výhľady však stoja rozhodne za skromný príspevok. Ostrov žije vlastným životom predpokladám, že väčšina obyvateľov svoje teritórium ani neopúšťa a čaká, aké prekvapenie im pokojná, hojdavá hlavina hladina priplaví. Titicaca prekypuje hojnosťou.

Bolivia8

Východiskovým bodom na výlety po Titicaca je z bolivijskej strany len 8 kilometrov od peruánskych hraníc vzdialená Copacabana. Nie slávna brazílska, lež jej mladšia sestra, okolo zálivu v mnohofarebných domkoch rozkvitnuté pútnické miesto. Dominantou je nesporne prístav, krížová cesta na Kalváriu na horizonte za  ním a snehovobiela katedrála na námestí. V zimnom období, počas môjej návštevy, som pútnikov nestretol, mestečko si žilo pokojným životom, v prístave kyvadlovali loďky po jazere, so súmrakom usínali, život pulzoval najmä v malých reštauráciách priamo na pláži a v dvoch-troch uličkách, ktoré sa naň nadpájajú. Výborné nielen na ochutnanie bolívijských špecialít a miesto na nákupy. Pre radosť i praktické, z Copacabany vedie dlhá trasa pustatinou pozdľž Titicaca až do slanej púšte Salar de Uyuní, kde teploty klesajú v noci k nulovým hodnotám. Rukavice a čiapka z lamej srsti rozhodne nie sú márnou investíciou.

Bolivia9

Salar de Uyuní je ďaľším zo skvostov Bolívie. Predstavte si rovinu, bielu ako sneh v štvorci asi 300 na 300 kilometrov. Za nimi len v akej takej viditeľnosti s Chile hraničiace Andy. Polejte ju vodou a pridajte za poriadny megakusisko soli, kde tu osaďte ostrovček, aby pustatine nebola úplne pustá a jednotvárna. Tak veru, soľná púšť, kde soli bolo, je i bude ešte na dlhé storočia. Tam, kde je soľ nad zlato. Niekdajšie prahistorické more, po ktorom prv spomínané dinosaury zo Súcre možno utekali pred vrásnením Ánd do bezpečia. Podnikajú sa dvoj-trojdňové výlety na džipoch, na palube aj s originál v bolivijskom kroji odetou pani kuchárkou a ponúka sa napríklad neopísateľné piknikovanie pod kaktusmi na ostrove Isla de Pescado, záverečná stanica starých vlakov obalená hrdzou a zaviata prachom, ukážu vám ako sa narába so soľou, kým sa dostane až na tanier, cesta je pretkaná lagúnami plnými plameňákov, stádami lám a voľne sa pasúcich vicuní, púštnych “zajacov” vizcacha, trvalého ľadu a snehu, gejzírmi vo výške 5000m. Prespáva sa poväčšine v studených kamenných obydliach, kde elektrina a teplo sú na prídel, sladkou odmenou je kúpanie v prírodnom termálnom jazierku a ranné zore už na dohľad chilských susedov. Hasta luego, amigos !

Bolivia10

A zobudil sa človek …

1.list Korinťanom 13,13
A teraz zostáva dôvera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.

Nauč sa ďakovať za každé ráno,
hoci Ti ixtý krát ukradlo spánok.
Zahlaď sa do krásy, čo v zázrak rozkvitá.

Prišiel nový deň, nádej kľúčom odmyká.
Poďakuj za dych, srdce, svetlo.

Skáč od slasti, šťastie Ťa stretlo.

Spievaj, tancuj, oslavuj a hneď.
Nenechaj šancu v prúde času uletieť.

Možno je poslednou, tak si ju váž.
Možno už nepríde, zas, znova a zas.

Spomeň si na tých, čo už ten dar nemajú.
Na tých, čo u Pána na svoj čas čakajú.

Vratká je chvíľa, čo na život máš.
Neprehraj si ju a rána si váž.
Máš málo a predsa tak veľa.
Uzrel si úsvit, čo viac si želať ?

A že dnes slnko nevyšlo ? Veď ono je v nás.
A teplo lásky porazí tmu i najkrutejší mráz

A zobudil sa človek. A dôvera, nádej a láska v ňom ..

Meditovať nad Božím Slovom

Posledné dni som sa zamýšľal, čo to znamená meditovať, rozjímať nad Božím Slovom. V mojom pochopení išlo o prosbu k Duchu Svätému, aby mi pri hlasnom čítaní z Písiem dával porozumenie a pomohol mi dať porozumenie do praktického života.

V poslednej dobe sa mi dostali do rúk viaceré anglické preklady a hebrejské originály. Začal som si ich porovnávať a hľadať, čo v židovskom pochopení slovo meditovať / rozjímať / rozmýšľať nad Slovom znamená. V preklade od prof. Roháčka som našiel slovo meditovať / rozjímať v knihe Jozue 1:8: Neuhne táto kniha zákona (hebr. Tóra, resp. Torah – 5 kníh Mojžišových resp. Božie inštrukcie pre svoj ľud) od tvojich úst, ale budeš rozmýšľať o nej vodne i v noci, aby si ostríhal a činil všetko podľa všetkého toho, čo je napísané v nej, lebo vtedy sa ti podarí tvoja cesta, a vtedy budeš robiť múdre a rozumne. Preklad anglickej verzie CJB (Complet Jewish Bible) od pána Sterna: „Drž (hebr. moosh – resp. preklad zachovávaj a nepusti) knihu Zákona (hebr. Torah) na tvojich perách, medituj (hebr. hagah – preklad viď vyššie) nad ňou dňom i nocou, aby si robil (hebr. asah – preklad robiť, vykonávať, dať do praxe) všetko podľa toho, ako je v nej napísané. Potom tvoja cesta bude prosperovať a ty uspeješ.

Potom som si pozrel židovský originál, kde je použité slovo „hagah“ resp. „hagaw„, čo znamená vyslovovať, hovoriť, mrmlať, prehlasovať, vydávať zvuk, premýšľať, rozjímať, atď. s dôležitým dodatkom, že v každom čase, teda v radosti i hneve, odhliadnuc od okolností a pocitov. Prešiel som celý verš v hebrejčine, keďže je písané, aby sme nielen porozumeli, ale aj dávali porozumenie do praxe. Slovesá skutkov som nechal v pôvodnej reči „Táto kniha Zákona „moosh“ (zachovávať, nepustiť, držať sa) od tvojich úst, ale ty budeš „hagah“ ( vyslovovať, hovoriť, mrmlať, prehlasovať, vydávať zvuk, premýšľať, rozjímať) nad ňou dňom i nocou. So zámerom ho „shamar“ (zachovávať, dodržiavať, neodstupovať od, ohradiť živým plotom) podľa všetkého, čo je v nej napísané. Potom sa „awz“ (príde ako vyjadrenie logického následku predošlého skutku, resp. ako následok sa stane), že „tsalach“ (mocne na teba zostúpi, príde prielom), aby tvoja „derekh“ (cesta, smer, priebeh života, životná cesta) mala „sawkal“ (mať úspech, múdro konať, mať pochopenie, byť obozretný).

Čo ma však najviac oslovilo je prehlasovanie, hlasné hovorenie Božieho Slova. Keď niekto „mrmle“ / prehlasuje Božie Slovo začína naň myslieť a keď ho začne v súlade s ním používať, bude sa mu dariť. Meditovanie nad Božím Slovom je praktické štúdium a prehlasovanie Tóry (Zákona) s cieľom rozmýšľať nad Ním s následkom skutku, ktorý bude doprevádzaný požehnaním. Jednoduché. Aj keď nie vždy ľahké, ale vďaka Pánovi, že nám dal Svojho Ducha, lebo je to už možné. A k tomu nás povzbudzoval aj Ježiš, aby sme boli nielen poslucháčmi, ale aj tými, ktorí to čo počuli, aj žili. Prehlasovanie buduje dôveru. A dôvera je z počutia a počutie z Božieho Slova.

Shalom.

Jaroslav Lenár

29.10.2017

 

 

Shalom Jeruzalem

 Nadpis je výstižný, nakoľko skrýva v sebe asi najznámejšie židovské slovo „shalom“, čo v preklade neznamená len pokoj, ale skôr celistvosť a dobrotu v jej plnej miere. A o Jeruzaleme neviem, že by niekto nepočul.

Možno sa o tom málo vie, ale v Jeruzaleme sa začali písať dejiny nielen Izraela, ale aj celosvetové. Samotný Izrael je akoby hodinkami svetových udalostí. Keď človek trochu skúma veci na nebi a na zemi, vie „koľká bije“. Nepamätám si na správy v ktorýkoľvek deň v novinách, kde by minimálne Izrael, ak nie aj Jeruzalem, spomenuté neboli. Práve dnes, keď článok píšem, 28.10.2017, slávia Židia 50.výročie, kedy dobyli pre seba po dlhých storočiach celé mesto.

Názov mesta Jeruzalem je často prekladaný ako Mesto pokoja, presnejšie mi však znie Mesto Boha Pokoja. Mesto, ktoré je v mocných rukách jeho zakladateľa a ten ho nepustí. V pôvodnom, židovskom jazyku sa vyslovuje Yerushalayim. Ale aby sme začali od začiatku. Počiatok histórie Jeruzalema sa datuje v čase, kedy sa Abrahám, ktorého z vtedajšej Mezopotámie Boh povolal do zeme mlieka a medu, prišiel do mesta Sálem, kde ho privítal kráľ a kňaz Melchisedech, niekedy okolo roku 4000 pre Kristom. Prvá osada na tomto území existovala podľa archeologických výskumov presne v tomto čase na svahoch Chrámovej hory. Jeruzalem si prešiel búrlivou históriou, nevedno, koľkokrát bol zničený, bol, je a ešte nejaký čas bude terčom útokov národov z okolitých krajín.

 

Príbeh, pre čo sa tak deje, je dlhý. Začal spomenutým Abrahámom, ktorý mal dvoch synov, jedného so slúžkou Hagar (Izmaela) a druhého so svojou manželkou Sárou (Izáka). Tým, že Abrahám dostal od Boha prisľúbenie, že ho rozmnoží na veľký národ, ktorému nebude počtu a bude sa mu vo všetkom dariť, automaticky prešlo od otca toto prisľúbenie na oboch synov a generácie po nich. No línia potomstva, toho pre Boha oddeleného ľudu, s ktorým má špeciálne určenie a plány, pokračovala cez Izáka. Pre to sa aj Boh Izraela nazýva Bohom Abraháma, Izáka a Jakoba (syna Izákovho). Jedného dňa Boh Abraháma požiadal, aby Izáka obetoval na vrchu (v tom čase sa obety Bohu konali spaľovaním zvierat), o ktorý je dnes najväčšia bitka medzi arabskými národmi (potomkami Izmaela) a Židmi / Izraelom (potomkami Izáka a jeho línie). Abrahám túto skúšku zvládol a tam sa začala nová etapa histórie Jeruzalema, a aj Izraela. Arabskí moslimovia však tvrdia, že na hore obetoval Abrahám Izmaela. A tu vzniká dilema a otvorené bojové pole. Zostručnené, treba si vybrať, na koho stranu sa dáme/dáte, resp. na ktorú stranu sa prikloníte/prikloníme, čo si pre svoj život vezmete/vezmeme. Neviem ako Vy, ja som sa rozhodol pre Izrael 🙂

Jeruzalem je najväčšie mesto Izraela, pre Židov, Kresťanov a Moslimov posvätné, žije v ňom asi 750 tisíc ľudí. Staré mesto sa delí na 4 časti, na židovskú, kresťanskú, moslimskú a arménsku. Mesto vzniklo na výšinách kopcov Ophel a Sion. Ťažko ohraničiť jeho pôvodné základy, tým, že viackrát bol nepriateľskými vpádmi zrovnaný zo zemou alebo zbombardovaný. V posledných rokoch však nálezy pod súčasným mestom dokazujú, že vrchné hradby pôvodného mesta, ešte z biblických čias, môžu byť 4 až 4,5 metra pod povrchom zeme. Centrom mesta je Staré mesto, ktoré je ohradené vysokými hradbami a vedie doň sedem brán, ôsma je zamurovaná Arabmi, dokonca urobili pred ňou ich cintorín, aby tam židom znemožnili prístup. Tou ôsmou bránou sa predpokladá, že ňou, na niektorých zo židovských sviatkov, príde Ježiš Kristus ako Kráľ Izraela zachrániť svoj ľud a naveky s ním prebývať.

 

Atmosféra v meste sa strieda podľa toho, v ktorej časti sa nachádzate. V židovskej cítite život v radosti a poriadku, napriek tomu, že nevedia, čo bude zajtra a o pár sto kilometrov sa chystajú nepriateľské armády na útok. Mne ostala v pamäti ich srdečná radosť a nádej v očiach. Deti behajú po ulici v pekných rovnošatách, hrajú sa po parkoch. Potešilo ma, že židovské rodiny sú početné, kde je jasne stanovaná zodpovednosť otca a matky, i úcta detí k rodičom. Bežne sme videli, že po uliciach chodili a na zastávkach autobusov a električky stáli početné rodiny, bežne s päť – šesť deťmi. Atmosféra pokoja.

Arabská časť mesta je veľmi rušná, je tam zas cítiť dusná atmosféra, bežne stretnete ľudí so zbraňami. Židia, ako sme videli, návštevy v arabskej štvrti prešprintujú alebo sa cez ňu odvezú autobusom, no Arabi zas veselo chodia, kam sa im chce. Čo aj sedí popisu, ktorým potomkov Izmaela označil Boh, že budú kočovní. Židom zas prisľúbil, že im navráti ich mesto i ich krajinu a budú tam v pokoji bývať. Vôbec v celom Jeruzaleme je navonok pokoj, no kdesi popod vnímanie očí je zrejmé, že sa čosi deje, my sme sa vždy potešili, keď sme stretli v meste izraelských vojakov J Centrum mesta, Chrámová hora je v držbe Arabov, vstup na ňu je veľmi kontrolovaný, pred vstupom do tunela, ktorý na návršok vedie, Vás ošacujú od hlavy po päty. My sme na hore strávili asi 2 minúty, nakoľko podľa moslimských zákonov tam nemôžem manželku držať za ruku. Tak sme sa na pätníku otočili a prvou nasledujúcou bránou toto miesto opustili.

Staré mesto je pretkané úzkymi uličkami plnými krámikov, s náboženskými obrázkami a predmetmi, knihami, hudobnými nástrojmi, látkami. Pre ženy odporúčam návštevu damašskej brány, kde je trh s látkami dobrej kvality. Odporúčam návštevu Olivovej hory, pohľad z nej je niečo, čo, podľa mňa, treba naozaj osobne zažiť a každý za seba vnútri prežiť. Pokiaľ Vás zaujíma história, prechádzky starým mestom sú otvorenou knihou plnou príbehov. Pamiatok je naozaj veľa a je nad rámec tohto článku písať o nich viac, takže len spomeniem. Dávidovo mesto, kde sa našiel v Biblii spomínaný rybník Siloe. V centre, priamo pod Chrámovou horou leží múr nárekov. Židia sa však kvôli tomuto pomenovaniu dosť ofučia, vravia, že oni tam nechodia nariekať, ale modliť sa. A majú pravdu, ja som to videl. Originálny názov múru je Západná stena, je to pozostatok kamenného chrámu (skvostného diela po každej stránke) spred 2000 rokov, kedy ho Rimania zbúrali a vypálili. A verne očakávajú, že bude zas postavený. To je však iný, dlhý príbeh.

 

A propos, voda. Jeruzalem, ako taký, bol a je vybudovaný, presne ako bolo písané v starých židovských knihách, na púšti. Má len jediný podzemný zdroj, odkiaľ sa čerpá voda a odtiaľ je distribuovaná do celého mesta. O ňu boli aj v minulosti veľké boje, nepriatelia vedeli, že ak Jeruzalem odpoja od vody, majú vyhraté.

Moderné mesto má svoju tepnu na ulici Jaffa, kde premáva po peknej širokej ulici krásna električka. Lemujú ju rovnako kaviarne, reštaurácie, hotely, trhy a je celý deň plná ľudí, no a keď sa dostanete do Jeruzalema v čase židovských sviatkov, je ulica plná ľudí aj v noci a do skorého rána. Takže si môžeme vybrať J Nestalo sa nám, že by sme sa nedohovorili po anglicky, v Jeruzaleme a po hlavných turistických bodoch v jeho okolí sú všetky nápisy v hebrejčine a angličtine. Ak sa vyberiete mimo nich, treba zapnúť intuíciu a pýtať sa.

 

V minulom článku o Izraeli som spomínal, že každému, kto bude dobre hovoriť o Židoch a Izraeli, sa bude dariť dobre, resp. naopak. V starých židovských piesňach ešte z čias kráľa Dávida sa spievalo, že pre pokoj / priazeň dobrých vecí svojej rodiny a svojich priateľov, budem o Jeruzaleme a ľuďoch v ňom dobre hovoriť. Dnešnou rečou povedané, budem Jeruzalemu v dobrom „fandiť“ …

SHALOM, JERUZALEM 🙂

 

Jaroslav Lenár

28.09.2017

 

 

 

Izrael – zasľúbená zem

V ten deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom a povedal: Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptského potoka až po Veľkú rieku, rieku Eufrat, územie Kénitov, Kenizzejov, Kadmónov, Chetitov, Perizzejov a Refájov, Amorejčanov, Kanaánčanov, Girgášejov a Jebúsejov.

 

História krajiny Izrael sa začala niekedy pred 4000 rokmi, keď dostal Abrahám od Boha zasľúbenie, že zdedí plodnú a vo všetkom hojnú zem.

Asi by sme ťažko hľadali krajinu alebo národ, ktorý má búrlivejšiu históriu plnú zvratov, vojen, krátkych období pokoja ako Izrael. Leží priamo uprostred svojich najväčších nepriateľov, ktorí sa už tisíce rokov permanentne pokúšajú krajinu i židovský ľud vyhladiť z mapy sveta.

Jakubovi, synovi Izáka a vnukovi Abraháma, zmenil Boh meno na Izrael na znak toho, že prežil boj s anjelom, ktorý trval celú noc (z toho pochádza i meno Izrael, jeden z prekladov je i „premožený Bohom“). Izrael (Jakub) mal 12 synov, z ktorých mal každý svoj kmeň a ktorí spolu vytvorili izraelský národ.

Aktuálne je Izrael z dvoch tretín púšťou, na ktorej prisťahovalci (najčastejšie Rusi alebo Američania) alebo Izraeliti, ktorí sa vracajú do rodnej krajiny budujú poľnohospodárske alebo priemyselné osady, tzv. kibbutze. Židia z celého sveta sa už niekoľko desiatok rokov verne vracajú do svojej krajiny a prinášajú aj svoje rodiny, vracajú sa ku svojim koreňom. Neviem, či je niekto, kto by nepočul o hrdinskom kráľovi Dávidovi alebo najmúdrejšom mužovi, aký kedy žil, Šalamúnovi alebo o Ježišovi z Nazareta. O histórii krajiny a jej významných ľuďoch, ktorí zmenili históriu planéty by sa dalo písať do nekonečna. Keď si pozriete vynálezy z časov priemyselnej revolúcie, boli by ste prekvapení, koľkých z vynálezcov mali židovský pôvod. Zdravotníctvo i doprava je na najvyššej úrovni, všetky najmodernejšie technológie majú svoj pôvod v Izraeli.

Je to národ, ktorý sa zrodil za jeden deň. Izrael sa prvýkrát po 2000 rokoch stal opäť oficiálnym štátom v roku 1948. Zo dňa na deň. Keď sa Izraeliti dožadovali v OSN svojho územia, prišli s Bibliou a čítali o prisľúbeniach, ktoré sú spomenuté na začiatku článku Abrahámovi. Napriek požiadavkám sa im však zatiaľ pôvodné územie nepodarilo získať a časť krajiny je pod správou ich najväčšieho nepriateľa, arabskej Palestíny. Pri vstupe do miest sú zátarasy a vojenské kontroly.

 

My sme mali to privilégium navštíviť Izrael v marci tohto roka, v čase, kedy končili jarné dažde a prichádzalo obdobie sucha. Izrael má len dve ročné obdobia, od novembra do marca je obdobie dažďov, od apríla do októbra je sucho. Krajina má takto dvakrát do roka hojnú úrodu a je významným exportérom od poľnohospodárskych plodín po špičkovú elektroniku. Má najlepší obranný systém krajiny a je nedobytná. Mladí ľudia, muži i ženy sa vyslovene hrnú do armády a sú na svoju krajinu veľmi hrdí. V roku 1967 sa pokúsili okolité arabské krajiny zaútočiť na Izrael, malý národ ich však po šiestich dňoch rázne vyhnal a porazil. Národ, ktorý je na vojnu vždy pripravený. Je bežné, že stretnete ozbrojených civilistov, stalo sa nám napríklad, že sme videli školské zájazdy a učitelia mali so sebou strelnú zbraň alebo cestou v autobuse za nami i pred nami „pištolník“. Najúžasnejšia je však radosť a nádej v ich očiach.

Hlavným mestom Izraela je Jeruzalem, mesto, ktoré bolo mnohokrát zničené, ostalo však naďalej jedným z najčastejšie navštevovaných miest sveta. Vrchné sklady a konštrukcie hradieb a osídlenie pôvodného Jeruzalema, z biblických čias, sa našli asi 4,5 metra po povrchom súčasného mesta.
Leží na pahorkoch na púšti, dominujú mu staré mesto, Olivová hora a vrch Sion. Plné histórie a pamiatok, žiaľ i napätia, ktoré síce možno nie je veľmi viditeľné očiam, no i napriek tomu je doslova hmatateľné. Vojaci sú na každom kroku. Stačí, keď prejdete zo židovskej do arabskej časti, zmena „klímy“ je rovnako hmatateľná, v židovskej časti je pokojnejšia, panuje systém a poriadok v arabskej, kto ste boli v arabských krajinách, viete si odpovedať.

 

Pre tých, ktorá chcú vidieť pamiatky alebo sa viac ponoriť do histórie je najlepším časom na návštevu Izraela je október až apríl, vtedy sú v celej krajine prijateľné teploty. My sme prešli zatiaľ len polovicu krajiny, južnú časť, Judsko. Prileteli sme do Eilatu, turistického centra v úzkom zálive pri Červenom mori, lietajú tam od októbra do konca marca linky priamo z Bratislavy, výhodou je možnosť celoročného kúpania. Z Eilatu vedie do Jeruzalema cesta priamo cez púšť, ktorú lemujú vysoké kopce a pod nimi palmové háju a kibbutze. Úžasný je pobyt pri Mŕtvom mori, po plávaní v ňom budete mať pokožku ako práve narodené dieťa. Nachádza sa 420 metrom pod hranicou oceánskych vôd. Pobyt pri ňom sa odporúča pre vysokú koncentráciu soli, ktorá je blahodarná pre dýchacie cesty. Na potápanie a rybolov je vyslovene nevhodné 🙂

 

Za návštevu určite stojí aj pevnosť Massada, ktorá bola postavená ako posledné únikové miesto pre Izraelitov, keď ju dobili pred 2000 rokmi rímske vojská, bolo jasné, že Izrael čakajú veľké zmeny. Za zmienku stoja tiež nádherné vodopády Ein Gedí, údolie s jaskyňami, vodnými prameňmi a púštnym zvieratami a vtákmi.

Keď sme sa bavili s miestnymi a rozprávali im, že do severnej časti Izraela, do Galilei (zelenej časti Izraela, plnej vody a viníc) sa chystáme až nabudúce, často zneli odpovede v zmysle, že to najlepšie sme si nechali na záver. No, už asi len dodať .. zasľúbená zem 🙂

 

P.S. Ešte jeden malý dodatok, jedným z prisľúbení, ktorá Abrahám dostal je, že tí, ktorá budú o ňom a jeho národe hovoriť v dobrom, bude sa im dobre dariť, a tým, ktorí budú zlorečiť, práve naopak.

 

SHALOM, ISRAEL !!!

 

Ja som OK, Ty si OK II.

JA SOM OK , TY SI OK II.

 Stalo sa Vám už niekedy, že ste v rozhovore cítili, že niečo nie je v poriadku? Chceli ste byť úprimní a priami, viesť rozhovor konštruktívne, ponechať si vo svojom srdci postoj OK vs. OK (úcty a prejavenia hodnoty sebe i druhému) a  výsledok skončil s nespokojnosťou na duši a otáznikom, čo sa to vlastne stalo? Skúsili ste sa potom zastaviť a prehrať si situáciu, povedané slová, gestá, ktoré ostali v pamäti a nepríjemný pocit neodchádzal? A keby ste to vedeli, radšej by ste to urobili inak?

Často sa stáva, že sa nám určité situácie v živote opakujú a zdanlivo na ne nevieme nájsť riešenia. Dostali sme sa teda do tzv. dramatického trojuholníka. Človek nie je stvorený na to, aby nad ním vládol iný človek, je mu to nepríjemné a má k tomu prirodzený odpor, naopak, je stvorený tak, aby on vládol nad každou situáciou. A keďže aj mne ostalo častokrát po dialógoch mizerne, začal som sa zamýšľať, prečo to tak je a vec nielen pochopiť, ale nájsť i riešenie.

Pokúsme sa na tento jav pozrieť, ako ten chlapík z obrázku po textom, s nadhľadom. Človek je často pri stretnutí s druhým akoby uväznený vo svoje role. Zvyčajne sa jedná o tieto tri, tvoria spolu slovný trojuholník. Je tam rola prenasledovateľa (pri stretnutí človeka kritizuje, odmietne alebo výchovne poučuje, nepočúva ), záchrancu (chce druhým pomáhať, hoci ho o to nikto nežiada) a obete („vyzýva“ druhých, aby ho prenasledovali alebo zachraňovali). Role sú manipulatívne, lebo jednotlivé postoje lákajú a pozývajú ostatných, aby robili veci tak, ako sme sa my v minulosti naučili. Ľudia takéto role nepreberajú úmyselne, majú ich naučené a vekom a skúsenosťami zautomatizované a potvrdzované už z detstva. Prostredie, v ktorom sme vyrastali nás formovalo.

 

Človek v roli záchrancu potrebuje niekoho, komu by mohol „pomáhať“, má tendenciu nútiť druhých, aby zaujali rolu obete. Prenasledovateľ ostatným niečo vyčíta, sťažuje sa na nich, obviňuje, kritizuje alebo ich ponižuje slovami aj gestami. Túto rolu môžeme predpokladať u niekoho, kto permanentne vníma druhých okolo seba negatívne. Človek v role obete sa prejavuje ako závislý, neistý, bezmocný, detinský, neznalý, zakríknutý a podobne, je ľahko rozpoznateľná v mimike tváre, gestách a celkovom prejave.

V role prenasledovateľa a obete je človek vždy akoby uväznený a neslobodný. Každý z nás má sklon ku jednej z týchto rolí. Ku akej? Tréningom a pozorovaním sa to dá zvyčajne určiť z prvých reakcií. Stačí dobre počúvať. Z plnosti srdca hovoria ústa. Čo tak prílišná ochota „pomáhať“? Riešiť problémy za druhých, keď nás neprosili o pomoc? Robiť veci za druhých? Radiť im, keď si nepýtali radu? Kritika? Ochota prispôsobiť sa?  Aká je motivácia a náš postoj predtým, než niečo povieme? Zamyslíme sa nad tým, čo chceme povedať a akú máme motiváciu a postoj ku človeku, s ktorým komunikujeme? To nám môže pomôcť rozlíšiť, či sa pokúšame druhému vnútiť jednu z rolí tohto trojuholníka alebo máme úprimný záujem veci vyriešiť a máme seba i partnera v komunikácii v úcte. Role sa môžu meniť a častokrát môžeme nevedome preskakovať od jednej do druhej. Nastane rýchly zvrat a obeť sa môže stať prenasledovateľom, keď začne záchrancovi vyčítať: „Stále ma len poučuješ !“Alebo sa môže stať napr. záchrancom prenasledovateľa: „Teraz ho predsa nechaj v pokoji, on to nemyslel zle!“ Záchranca sa stáva obeťou, pretože nedostal poďakované za „radu“ či „pomoc“, napríklad vetou: „Všetci ma len využívajú!“ Alebo sa stáva prenasledovateľom obete: „Toľko som toho pre teba urobila a ty mi ani nepoďakuješ!“ Prenasledovateľ sa stáva obeťou: „Nikto ma nemá rád, som pre všetkých neprijateľný, nik mi nerozumie!“ Alebo sa stáva záchrancom obete: „Počkaj zajac, teraz Ti ukážem, ako sa to správne robí.“

Ak sme sa v tomto trojuholníku našli a svedomie nás usvedčilo a chceme z tohto „bermudského trojuholníka“ vystúpiť, dobrá správa je, že existuje riešenie 🙂 Dospel som skúsenosťou i pozorovaním a počúvaním ľudí, ktorí sa nad podobnými vecami zamýšľali rovnako ako ja, k praktickým radám, o ktoré by som sa s Vami rád podelil.

Ako vystúpiť z role záchrancu? Zamyslime sa, prečo máme potrebu pomáhať druhým, neberieme im náhodou ich osobnú slobodu a príležitosť byť samostatní a rásť? Nepomáhame náhodou druhým bez toho, že by nás o to poprosili? Nezhadzujeme ich a ich schopnosti? Druhých nemôžeme mať radi, pokiaľ nemáme radi seba samých, tak teda počúvajme seba samých, či náhodou nie sme využívaní a občas v slobode a bez výčitiek odmietnime pomoc, najmä vtedy, keď to bráni našim vopred určeným prioritám.

Ako neskočiť záchrancovi do pasce? Môžeme stanoviť v láske a úcte k človeku hranice, akú pomoc vlastne chceme prijať, môžeme odmietnuť „rady“, ktorá nám sú ponúkané, keď my vnútri vieme, že nám srdce hovorí iné. A dovoľme si prijať pomoc, ktorú prijať naozaj chceme.

Ako vystúpiť z role obete? Bez kontaktu so sebou samými sme závislí na názoroch druhých ľudí. Aké sú naše priania, túžby, záujmy? Čo chceme my? Môžeme sa zamyslieť a pouvažovať na tým, aký typ pomoci potrebujeme, aby sme sa cítili rovnocenní a nad dôvodom, prečo sa bojíme resp. nemôžeme prevziať zodpovednosť a postaviť sa a čeliť veciam a okolnostiam v našom živote.

Aký postoj zaujať, keď nás tlačia do role obete? Môžeme si ponechať zdravý odstup, rešpektujme osobný priestor. Môžeme si dať i hranicu, do akej miery chceme poradiť, pomôcť.

Ako vystúpiť z role prenasledovateľa? Prenasledovateľ mám v sebe tendenciu vidieť druhých menších a menej dôležitých ako je on sám, prečo sa tak správame a cítime sa byť nadradený nad inými? Počúvajme partnera a majme motiváciu porozumieť mu, jeho potrebám a tomu, čo nám chce povedať. Neurážajme, nekritizujme, nezhadzujme.

Ako neskočiť prenasledovateľovi na lep? Nereagujme na provokácie, na „výzvy na súboj“ ani nehrajme jeho hru, môžeme smelo odmietnuť spôsob a tón komunikácie, ktorým k nám prehovára a aspoň ja za seba som sa naučil odpovedať jednoducho, rozhovor prerušiť a nestrácať čas, napríklad takto: „Ja túto hru s Tebou nehrám.“ a v pokoji konverzáciu ukončiť.

Po tomto všetko mi ostala otázka, že prečo vlastne tieto hry hráme? Ide o podvedomé scenáre, zvyk vypestovaný podvedome, pod vplyvom rodičov, učiteľov, autorít okolo nás, prostredia, ktoré nás formovali v detstve a v čase, keď sa naša osobnosť a presvedčenia formovali. Môže ísť aj o spôsob prežívania života, deštruktívny  kontakt s okolím je lepší ako žiaden. Kto hrá svoju rolu, prejavuje city, otvára sa druhým a hovorí niečo o sebe. Druhí mu venujú pozornosť, vstupujú s ním do kontaktu a zaujmú chýbajúce role v dramatickom trojuholníku.

Ak sa nám stalo, že sme sa pristihli pri tom, že túto hru hráme so sebou samými, dramatický trojuholník môžeme hrať i se sebou. Nepotrebujeme na to troch hercov. Môžeme použiť príklad z praktického života. Skúmajme samozrejme motiváciu, toto je len príklad. Zamestnanec je vo svojom zamestnaní natoľko angažovaný, že sa stará o všetkých a všetko okolo najlepšie a najobetavejšie sa len dá a pomáha vždy a všade, kde druhí niečo potrebujú. Ostáva v práci dlho cez čas, nadčasy sú úplnou samozrejmosťou (žeby záchranca?). Večer, keď príde domov, prehráva sa mu v hlave, ako ostatní nemajú dobre zariadený čas, nemajú poriadok v tom či onom, že on všetko musí robiť a naprávať chyby a nedostatky ostatných kolegov ( žeby prenasledovateľ?). No a cez víkend je človek vyčerpaný kvôli tomu množstvu práce. Cíti sa byť frustrovaný a využívaný, pretože kolegovia a zamestnávateľ považujú za normálne a nie chvályhodné, že robí nadčasy (hmm, obeť?).

V skratke a jasne, prenasledovateľ môže prenasledovať len ak má svoju obeť. Záchranca si zas hľadá obeť, ktorú môže zachraňovať pred prenasledovateľom. A obeť hľadá prenasledovateľa, aby si zahrala aj ona. Všetky tri role sú navzájom podmienené, lebo jeden potrebuje druhého. Je tam ale vysoké riziko, že keď sa nezúčastníme hry a sme sebou samými, pokazíme ostatným partiu. A potom sme už v danej konverzácii „nepotrební.“

Vždy môžeme z trojuholníka vystúpiť, vyžaduje to však veľa odvahy, odvahu pozorovať a počúvať nielen seba samého, ale aj partnera v debate, zamyslieť sa úprimne nad tým, ako zmýšľame a konáme a v prípade rozpoznania týchto hier, ich jednoducho ukončiť. Keď ľudia vstupujú do roly, vzdávajú sa vlastnej autonómie a slobody, zapierajú seba samých a vlastnú hodnotu a tým pádom, nemôžu rozpoznávať hodnotu ani v druhých. Môžeme sa rozhodnúť tieto hry nehrať a mať pokoj a čistý štít pred sebou i druhými. Ja za seba som sa rozhodol, a Vy?

 

Zdravá strava od Pána

Veď všetko, čo Boh stvoril, je dobré a nič nie je na zavrhnutie, ak sa prijíma s vďakou a posväcuje sa to Božím slovom a modlitbou. 

1.Timotejovi 4:4-5

Písmo odhaľuje, že Pán (v pôvodnom hebrejskom jazyku Yahuah – Som Ten, ktorý Som) stvoril veľké množstvo zvierat, ktoré obývajú našu planétu a ďalej uvádza, že niektoré zvieratá boli stvorené pre konkrétny účel, slúžili ako potrava pre ľudstvo 1.Timotejovi 4:3. Hoci veriaci nemá za povinnosť jesť mäso, vegetariánstvo v jeho rôznych formách, ak je praktizované ako náboženská požiadavka, je považované za duchovnú slabosť Rimanom 14:2.

Knihu Genesis môžeme opísať ako knihu začiatkov. Táto kniha bola napísaná Mojžišom, aby poskytla historické záznamy o tom, čo sa stalo, nebola zamýšľaná ako kniha zákonov. Čitatelia by sa nemali domnievať, že zákon od počiatku neexistoval. Prvé vyhlásenie v Písme, týkajúce sa „čistých“ resp. „nečistých“ zvierat sa nachádza v Genesis 7:2, kde dostal Noe príkaz vziať sedem (alebo sedem párov) čistých zvierat a iba jeden pár nečistých.

Keď povedal Pán Noemu, aby postavil obrovskú archu, dal mu jasné inštrukcie o jej veľkosti, zložení a dizajne, Pán však nevidel potrebu inštruovať Noeho o tom, ktoré stvorenia boli čisté a ktoré nie. Inštrukcie Pán a Noeho odpoveď jasne ukazujú, že Noe pochopil, ktoré zvieratá čisté boli a ktoré neboli.

Ku koncu veľkej potopy povedal Pán Noem: „Každý tvor, ktorý žije a hýbe sa, bude vám za pokrm; to vám dávam práve tak, ako zelené byliny.“ Genesis 9:3. V predošlom verši stojí, že aj keď ostalo nažive len zopár ľudí a obrovské a nebezpečné zvieratá Boh zachoval, nemusel sa Noe a jeho rodina týchto zvierat báť.

Verš 3 ukazuje, že zvieratá mali byť človeku na osoh. Boli dané pod vládu človeka rovnako ako zelené rastliny. Niektoré zelené rastliny sú vhodné na jedenie, niektoré ako stavebný materiál, iné pre krásu a pre potechu, ďalšie sú jedovaté a môžeme z nich ochorieť alebo po konzumácii niektorých aj zomrieť. Rovnakým spôsobom sú niektoré zvieratá užitočné ako potrava, iné poskytujú vlákna na odevy, pomáhajú obrábať pôdu alebo nás chránia pred nebezpečenstvom. Po každý krát, keď je v Písme o zvieratách zmienka ako o zdroji potravy alebo v súvislosti s obetami pred horou Sinai, sú to vždy čisté zvieratá. Genesis 15:90 (krava, koza, ovca, holubica a holub) ; Genesis 22:13 (ovca) ; Exodus 12:5 (ovca alebo koza). Zákon o čistých a nečistých zvieratách zreteľne predchádza Starej Zmluve, bez ohľadu na to, akú úlohu môžu zohrať v rámci zmluvy.

Keď bol založený Levitský systém, bolo nutné uzákoniť mnohé záležitosti, ktoré už boli v platnosti dlhší čas. Dva pasáže Písma, Levitikus 11:1-47 a Deutoronomium 14:3-21 objasňujú, ktoré tvory sú oddelené ako vhodné na jedenie a ktoré nie, aj keď tieto pasáže výlučne predpisujú postupy, ktoré boli dávno pred založením Levitského systému. Pojem používaný na označenie tých zvierat, ktorých mäso je prijateľné ku konzumácii je čisté, zatiaľ čo termín používaný pre zvieratá nevhodné na jedenie je nečisté.

Písmo neodhaľuje, prečo Pán Ježiš ustanovil niektoré zvieracie mäso ako vhodné na konzumáciu, zatiaľ čo iné bolo neprijateľné. Nech je dôvod akýkoľvek, Pán Ježiš vie prečo a ako stvoril každé zviera a On rozhodol, ktoré látky sú ku konzumácii vhodné a ktoré nie.

Rôzne pasáže Novej Zmluvy naznačujú, že na zákon čistých, resp. nečistých pochutín pozoroval aj Ježiš (v pôvodnom jazyku Yahusha – Boh, ktorý zachraňuje/oslobodzuje) a Jeho nasledovníci. Horliví náboženskí vodcovia Izraela Ho obviňovali z porušenia ich výkladov náboženského zákona, no nikde nie je záznam, že by Ho niekedy konfrontovali ohľadom Jeho učenia v tejto veci.

Keby obhajoval jedenie nečistého mäsa, bol by to ideálny spôsob ako hanobiť Jeho povesť pred masami. Často chybne interpretovaná pasáž z Marka 7 by náboženských vodcov hlboko znepokojila.

Použitie Marka 7 ako základ na povolenie konzumácie nečistých druhov mäsa ja založený na odlišnom použití gramatiky, ktorý sa vyskytuje iba v pár gréckych rukopisoch.

Skutky 10 nám pomáhajú ku rozlíšeniu čistých a nečistých pokrmov, hoci to nie je hlavným cieľom Petrovej vízie. Dostal videnie od Pána, pokyn, aby zaniesol dobrú správu o Kráľovstve národom a ľuďom mimo židovskej komunity. Počas vízie Peter trikrát odmietol „zabíjať a jesť“ nečisté zvieratá, ktoré sa mu ukázali vo veľkej plachte zostupujúcej z neba (verš 11)a ostal zjavenia zmätený až pokým mu Pán neukázal, že to bolo o ľuďoch a nie o čistých a nečistých zvieratách. Petrovi bolo zjavené, že žiadny človek by nemal byť považovaný za „obecného alebo nečistého“ (verše 28-29).

Táto kapitola končí tým, ako Duch Svätý zostúpil do Kornéliovej domácnosti ako dôkaz, že evanjelium sa rozšírilo na všetky národy. Hoci bola táto časť Písma použitá ako povolenie ku konzumácii nečistých zvierat, v skutočnosti hovorí o presnom opaku. Udalosť sa stala po niekoľkých rokoch histórie Novozákonnej Cirkvi, Peter však napriek tomu odmietol jesť nečisté mäso, dokonca išiel tak ďaleko, že namietal, že nikdy nejedol ničoho poškvrneného ani nečistého (verš 14). Pavol napísal, že všetko, čo Pán Boh stvoril, je dobré a má byť prijímané s vďakou a v pravde a opísal, že všetko stvorené sa posväcuje Božím Slovom a modlitbou .1.Timotej 4:3-5 Slovo použité na opis týchto stvorení, posvätených, nesie dvojitý význam, byť oddelený osobitne od niečoho a byť oddelený osobitne pre niečo. Čisté zvieratá sú tie, ktoré boli oddelené osobitne Slovom Božím od ostatných zvierat a môžu byť použité ako pokrm pre človeka.

Mäso stvorení, ktoré boli označené ako vhodné na pokrm má byť prijímané s ďakovaním tými, ktorí Boha dôverujú a poznajú pravdu.

Benefity zdravého stravovania

Okrem toho, že nás jednoducho držia po živote, aký prospech by nám mala zdravá strava zabezpečovať ? Z hľadiska dôležitosti asi najviac fakt, že by mala posilňovať náš imunitný systém a pomáhať nám chrániť proti chorobám. Je všeobecne známe, že správna a zdravá strava znižuje riziko mnohých ochorení.

Mala by nám tiež umožniť vyhnúť sa problémom s váhou, ktorý zamoril Západný svet. Podľa štatistiky Kalifornskej univerzity z roku 2011, polovica dospelých Európanov a 61 percent Američanov má nadváhu. Situácia je natoľko vážny, že napríklad v USA prehlásilo Centrum prevercie chorôb a ochrany pred nimi obezitu ako národnú epidémiu, pomaly nahradila na prvom mieste v rebríčku nepriateľov zdravia fajčenie. Podľa prieskumov WHO (Svetová zdravotnícka organizácie) z roku 2013 sa úmrtnosť na obezitu za posledných 30 rokov zdvojnásobila, ročne na ňu, žiaľ, umrie až 2,8 milióna dospelých osôb. Aký je stav na Slovensku ? U detí i dospelých sa hýbeme na úrovni 16-17 percent to je zo štatistky OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj) z roku 2009. Plus za posledných 10 rokov narástol počet diabetikov trpiacich na srdcovo-cievne ochorenia.

Aké sú biblické zákony, ktoré, ak ich poslúchame, za zasadzujú za podporu zdravia a boj proti chorobám ?

Vyhnite sa mäsu, ktoré Biblia považuje na „nečisté“

Písmo považuje niektoré druhy mäsa, vrátane bravčového a kôrovcov za „nečisté“, čo znamená, že nie sú určené človeku na pokrm. Levitikus 11:4-44 Mnohí si neuvedomujeme, že „zákony o zdravej výžive“, ktorý  nám Pán dal v tomto smere stále platia. V skutočnosti sa zdá, že nám Boh dal tieto inštrukcie, jednoducho preto, že zakázané mäso je pre nás zlé a ako pokrm pre človeka nevhodné. Je mylné sa domnievať, že Pán dal inštrukcie o spôsobe stravovania sa len starovekým Izraelitom, že tvorili súčasť len Starej Zmluvy a boli zrušené Novou.

Ja som O.K., ty si O.K.

J A SOM O.K., TY SI O.K.

Pred pár rokmi sa mi dostala do rúk kniha, ktorá prišla ako odpoveď na moje hľadanie, ako žiť zdravé vzťahy založené na asertivite a autentickosti. Bez pretvárok, v úcte k sebe samému i druhým, rozpoznávajúc hodnotu nielen svoju, ale aj partnera v komunikácii. Mňa osobne sa veľmi dotkla a pomáha mi nastaviťzrkadlo sebe i iným v každodennom živote. Oslovila ma pre jej univerzálnosť a mám na srdci sa o toto poznanie s vami podeliť, v dôvere, že obohatí a skvalitní aj váš život.

Tranzakčná analýza, označovaná aj skratkou TA, je psychoanalitická teória, ktorú v 50.rokoch minulého storočia vyvinul americký psychiater Eric Berne. Medzi ostatnými titulmi vydal aj knihu Ako sa ľudia hrajú. Pojednáva nielen o životných scenároch, o povedomých rozhodnutiach, ktoré často robíme ešte v útlom detskom veku, kedy sa vo veľkej miere rozhoduje, ako budeme žiť a kam naša životná cesta povedie, ale aj o postojoch jedného k druhému vo vzájomnej komunikácii.

Každý človek si od detstva vytvára podvedomý životný plán alebo scenár, podľa ktorého si štrukturuje dlhšie časové úseky či niekedy, žiaľ aj celý život. Vypĺňa ho aktivitami, ktoré podporujú jeho scenár a prinášajú mu uspokojenie. Scenáre sa zvyčajne zakladajú na detských predstavách. Životný scenár sa formuje už v detstve, je posilňovaný rodičmi, ktorí majú to privilégium uviesť nás do života a je potvrdzovaný nasledujúcimi životnými udalosťami. Neraz i skrze zákazy a príkazy, podvedomé rozhodnutia, ktoré sme ako deti prijali, namiesto práv a povolení, s ktorými sme ruka v ruke dar života dostali. Transakčná analýza rozlišuje štyri základné životné postoje:

Ja nie som O. K. – Ty si O. K. (- +) postoj pasívny

Ja nie som O. K. – Ty nie si O. K.(- -) postoj pasívne-agresívny

Ja som O. K. – Ty nie si O. K. (+ -) postoj agresívny

Ja som O. K. – Ty si O. K. (+ +) postoj asertívny

Ja nie som O. K. – Ty si O. K. predstavuje prvotný životný postoj dieťaťa. Dieťa cíti, že si samé nedokáže zaistiť O.K. pocity, v detstve mu chýbalo pohladenie, čas venovaný rodičmi, či bezpečie otcovskej lásky a matkinho náručia a zdrojom týchto pocitov je vždy starostlivosť a pohladenia iných O. K. osôb. V dospelosti sa tento postoj prejavuje želaním byť niekým iným, typu: „Keby som len bol ako ten alebo tamten …“. Vyjadruje často nesmelé, slušné, ohľaduplné, nepriebojné vystupovanie, vyžaruje neistotu, nerozhodnosť, nervozitu, sklon k nezdravej podriadenosti, spoliehanie sa na druhých vo veciach, ktoré má urobiť sám, neustále očakávanie pomoci od druhých, vyhýbanie sa konfliktom, problémy so zvládaním konfliktných situácií, snaha zapáčiť sa, potreba uznania od druhých, atď.

Citové zranenia, stav opustenosti alebo nedostatok lásky dlhodobejšieho charakteru môže viesť človeka k postoju Ja nie som O. K. – Ty nie si O. K., teda že nik nie je schopný uspokojiť jeho túžbu po O.K. pocitoch. Pretože ľudom s týmto postojom chýba pocit základnej životnej dôvery, ktorý sa v prvých dvoch rokoch života nerozvinul, mávajú problémy s hľadaním zmyslu života a odpoveďami na životne dôležité otázky ako sú: Odkiaľ som ? Kam idem ? Prečo som tu ? Čo môžem urobiť ? Ich životným krédom je často konštatovanie, že život nestojí za nič a že nič nemá zmysel. Čo môže viesť až k posadnutosti dokázať ostatným, že ani oni nie sú O.K.. Správanie človeka s týmto postojom vyjadruje chorobný dôraz na dodržiavanie formálnych pravidiel, nutkavú potrebu kontrolovať, kritickosť, nezdravú agresiu, teatrálne výlevy zlosti, pocity krivdy, podozrievavosť, manipulatívnosť. Nepriamo vyjadruje svoje myšlienky, potreby a pocity, vyhýba sa očnému kontaktu, spochybňuje druhých, často používa frázy typu: „To nebude fungovať“, „To nie je fér“, atď

Ľudia, ktorý boli v živote vystavovaný psychickému alebo fyzickému zneužívaniu, často dospejú k postoju Ja som O. K. – Ty nie si O. K.. Takýto človek objaví vlastnú hodnotu, ale vzhľadom na nedostatok pohladení od druhých ľudí, udeľujú si tieto pohladenia sami. Vytvorili si model správania, že všetci sú zlí, ktorý sa prejavuje aroganciou a iróniou. Avšak musíme si uvedomiť, že tento pocit v skutočnosti nepramení zo sily, ale naopak zo slabosti človeka. Každý človek občas pocíti strach zo slabosti a z poníženia, ale skutočne silný človek sa s týmito obavami dokáže vysporiadať. Naopak pohľad do vnútra navonok arogantného a silného človeka ukáže, že tento postoj nie je prejavom skutočnej sily, ale gestom zúfalého človeka, ktorý nedokáže priznať vlastnú slabosť, pozrieť pravde do očí a konfrontovať sa so sebou samým. Vinu za všetko zlé, čo sa im stalo, pripisujú druhým. Obklopuje sa ľuďmi, ktorí ho slepo obdivujú a on nimi v tejto hre na mačku a myš pohŕda. Správanie je arogantné, neustála potreba pocitu prevahy, nezáujem o potreby druhých, problémy s počúvaním druhých, sklon k agresívnemu správaniu a devalvácii, používanie zľahčujúcich poznámok, nedôverčivosť, neochota priznať svoje chyby alebo slabiny, strach zo zneužitia, potreba vyhrávať, prekonať ostatných, atď.

Postoj Ja som O. K. – Ty si O. K. je základom každej zdravej a silnej osobnosti, asertívneho a úprimného človeka. Každý skutočne vnútorne silný človek je O.K., pretože je mierny, zdravo pokorný a uvedomuje si svoju silu. Vie, že môže prekonať prehru i poníženie, lebo postoj jeho srdca je pevný a stály, pozná nielen vlastnú hodnotu, ale uvedomuje si aj dar, ktorým každý človek je. Vie, že k plnosti života potrebuje zdravé vzťahy s druhými. Vo svojom srdci zaujal postoj víťaza, je otvorený, rozhodný, vľúdny, nedáva sa ovládať emóciami, má priamy pohľad do očí, povzbudzuje, kladie otázky, neobhajuje sa, neprekračuje osobný priestor druhého človeka, jeho hodnota nestojí na názoroch druhých ľudí, vie pružne reagovať a prispôsobiť sa situácii. Má dôveru v druhých, vie priznať si chybu bez straty sebavedomia, atď.

Spôsob komunikácie je najviac ovplyvnený vzájomnými postojmi komunikujúcich. Zdravá sebadôvera sa prejavuje vyrovnanosťou, kľudom, dobrou náladou, spokojnosťou, nádejou a naopak pocit „Ja nie som O.K.“ neistotou, zmätenosťou, obavami zo zlyhania, nesmelosťou, pochybnosťami o sebe samom. Dôvera k ostatným ľuďom a k životu sa prejavuje otvorenosťou, záujmom o potreby druhých, pozitívnymi očakávaniami, nedôvera naopak podozrievavosťou, odporom, udržiavaním si odstupu, podceňovaním a negatívnymi očakávaniami.

Z toho vychádzajú i reakcie druhých na osoby s jednotlivými životnými postojmi.

Postoj (- +) je vnímaný ako príjemné, síce snaživé, ale nedôveryhodné vystupovanie, môže byť považované i za známku slabosti alebo priamu či nepriamu výzvu k zneužitiu.

Postoj (- -) vyvoláva odmietavý postoj, podráždenosť a snahu o slovnú odvetu, čo spätne posiluje pocit „Nie som O.K.“ a ako v cyklickom kruhu potvrdzuje negatívne očakávania.

Postoj (+ -) môže vyvolať konfrontáciu kto z koho, prechod do protiútoku, snahu o konflikt, obranný postoj, resp. ústup do ofenzívy, stiahnutie sa, v obidvoch prípadoch avšak nátlak vedie len k vonkajšiemu prispôsobeniu sa okolnostiam, nie k trvalej zmene postoja k životu a správania sa.

Postoj (+ +) pôsobí dojem dôveryhodnosti, celistvosti, presvedčivé vystupovanie, tlmí nepriateľské reakcie, napomáha konštruktívnosti konania, hľadá riešenia a pozerá vpred.

Mnohým sa stalo, že v detstve či čase dospievania boli formovaní v rodine, vzťahoch v blízkom okolí, od autorít v škole či v práci vetami, ktoré im „napomohli“ pri rozhodovaní sa pre životný scenár. Patria tam napr. frázy, ktoré vyvolávajú napr. pocity nedostatočnosti, ako: Nebuď sám sebou!, Nebuď ako dieťa!, Nerob to!, Nedospievaj!, Nebuď dôležitý!, Nemysli!, Necíť!, Navyjadruj sa ! Musíš byť dokonalý, lebo keď nebudeš dokonalý, nikto ťa nebude mať rád! Buď perfektný!, Rob mi radosť!, Buď silný!, Ponáhľaj sa!,…) .

Ku budujúcim slovám patria slova prijatia, vyjadrenia hodnoty, pomáhajúce ku budovaniu zdravej dôvery sú napr. Si O.K. taký aký si!, Poteš sám seba!, Buď otvorený a vyjadri svoje túžby!, Urob to!, Máš čas, neponáhľaj sa! Povedz mi, ako to vidíš ty, čo si o tom myslíš, atď

Chcem, prosím, zdôrazniť, že vo vyššie uvedenom ide o trvalé spôsoby správania sa, ktoré sa cyklicky opakujú počas dlhšieho časového obdobia.

Byť asertívny, znamená prevziať zodpovednosť a rozhodnúť sa pre tento postoj, túto formu správania. Jeden múdry muž povedal: Robte druhým to, čo chcete, aby robili druhí vám. A toto pravidlo je plne platné a funguje. Kľúčové slovo je dôvera, v prostredí dôvery rastieme, rozvíjame sa, napĺňame naše túžby a sny, dokonca aj neurovedy v posledných rokoch objavujú, že v prajnom prostredí zdravých vzťahov sa uzdravuje a obnovuje aj ľudský mozog.