O krvi

Had predstavuje v Biblii zlo a zlého. Človek je Bohom stvorený je rovnaký spôsob fungovania a na rovnaký charakter ako Stvoriteľ sám. Biblia píše, že život je v krvi.

Aj tu sme víťazi, človek má teplotu krvi medzi 36 a 37 stupňov Celzia, teda teplú krv. Had má studenú krv, okolo 15-18 stupňov. Teplejšia krv nám umožňuje vyšší výkon, vyššiu rýchlosť i vytrvalosť. Teda keby sme mali pretekať, had nemá šancu, môže chvíľku s nami držať tempo, ale potom odpadne.

Rovnako tak teda aj zlý, chodí okolo ako zúriaci lev, ale ako je písané, keď pokúša a sme pevní a stáli, odíde. Haleluyah !

1.Korinťanom 15:57-58

57 Ale vďaka Bohu, ktorý nám dáva víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista. 58 A tak, moji milovaní bratia, buďte pevní, nepohnuteľní, rozhojňujúci sa vždycky v diele Pánovom vediac, že vaša práca nie je márna v Pánovi.

 

 

 

 

Genesis 5:1-32 a prísľub Boží

V 5.kapitole knihy Genesis je zapísaný Adamov rodokmeň, od Adama a jeho prvého syna Seta až po Noacha. Hneď po páde do hriechu, ktorý priniesol smrť, Pán odpovedal a ohlásil Evanjelium = dobrú správu a zasľúbil nám vykúpenie skrze Svojho Mesiáša. V Gen 3:15 povedal: Položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojim semenom a jej semenom, ono ti rozdrví hlavu a ty mu rozdrvíš pätu.

Toto je genealógia od Adama až po Noacha. Adamovi sa narodil Set, Setovi Enoš, Enošovi Kenán, Kenánovi MahalaEl, MahalaElovi Jared, Jaredovi Enoch, Enochovi Matuzalem, Matuzalemovi Lámech, Lámechovi Noach.

Vďaka Pánovi, že nás vracia ku Jeho počiatočnému zámeru pre ľudstvo, ako je i písané, že v posledných časoch vzrastie poznanie, vnímam to i skrze návrat ku hebrejským koreňom. Viete, aký je hebrejský význam každého zo spomenutých mien, ktoré vyšli z Adama ?

Adam = človek, ľudia

Set = niekto dosadený, určený, umiestnený, čo sa týka smerovania

Enoš = smrteľný

Kenán = zahynutie / zármutok

MahalalEl = Požehnaný Boh

Jared = niekto, kto zíde dole

Enoch = ten, kto prehlasuje / prehlasovať

Matuzalem = ten, ktorého smrť niečo prinesie

Lamech = niekto, kto je zúfalý

Noach = odpočinok, pokoj, oddych

Suma sumárum hovorí a vtedy aktuálnom stave nasledovne:

Človek bol určený na smrť a zármutok. Ale Požehnaný Boh zíde dole a bude prehlasovať, že Jeho smrť prinesie zúfalým odpočinok.

HaleluYah 🙂

Láska

Hebrejské slovo, ktoré slovenčina alebo iné aktuálne hovorové jazyky prekladajú ako láska, je „ahavah“. Prvýkrát je použité v Genesis 22:2 „Vtedy On (Boh) riekol: Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď do krajiny Mórija a obetuj ho tam ako spaľovanú obeť na vrchu, o ktorom ti poviem.“ Stará zmluva je akoby predobraz všetkého, čo Ješua naplnil v novej. Abrahám ako predobraz otca mal obetovať svojho syna Izáka ako predobraz Boha Otca, ktorý za zmierenie Boha a človeka obetoval Svojho prvorodeného Syna Ješuu, ide o mesiánske proroctvo. Ješua prišiel naplnil zákon i prorokov.

V hebrejčine sa slovo ahavah píše nasledovne א ה ב ה . Hebrejčina je akoby mix troch „jazykov“, okrem prvého, ktorý vyjde ako napísané slovo, v tomto prípade viditeľné/čitateľné ahavah resp. א ה ב ה , ešte aj obrázkového (piktografická tzv. paleohebrejčina) a numerického (každé písmeno je zároveň i číslo    so svojim významom).

Ale k veci, rozmenené na drobné:

ahavah = א ה ב ה

א = výslovnosť ALEF, v paleohebrejčine s významom podstatných mien“ líder, vodca, Boh Otec

ה = výslovnosť HEY, v paleohebrejčine s významom človek dvíhajúci svoje oči hore a ruky k nebu, v slovesnom význame uvidieť, spozorovať, zjaviť

ב = vžýslovnosť BEIT, v paleohebrejčine s významom niekoho, ktorý prichádza z domu alebo Syn Boží

ה = výslovnosť HEY, v paleohebrejčine s významom človek dvíhajúci svoje oči hore a ruky k nebu, v slovesnom význame uvidieť, spozorovať, zjaviť

 

A teraz dajúc si poradie písmen a významov dokopy.

Láska = Boh Otec, zjavený nám skrze Svojho Syna, ktorý je vyvýšený.

Ján 15:12 „To je moje prikázanie, aby ste sa milovali navzájom tak, ako som vás miloval ja.“

Ján 1:18 „Boha ni­kto ni­kdy ne­videl; jed­norodený [Syn] Boží, ktorý je v lone Ot­covom, ten (Ho) známym učinil.“

Ján 3:14 „A ako Mojžiš vyzdvihol hada na púšti, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka.“

 

Dávid a sčítanie ľudu

V 2.Samuelovej 24 čítame: A opäť zahorel hnev Hospodinov na Izrael. Lebo Satan naviedol Dávida na nich povediac: Choď a spočítaj Izrael a Júdu !

Z kontextu vidno, že Dávida ku spočítaniu ľudu naviedol diabol. A Boh sa na neho nahneval. Prečo ? V tých časoch mohol každý človek počítať len to, čo patrilo jemu a ľud Izraela patril a patrí ako vyvolený a svätý národ Bohu, Jemu ako jeho Pastierovi. Je zaujímavé, že v kapitolách predtým bol Dávid v plnom rozkvete, porážal jedného nepriateľa za druhým, bol na sklonku svojho pozemského života, písal oslavné básne Bohu, kráľovstvo sa rozmáhalo ako nikdy predtým.

Aké z toho plynie ponaučenie ? Byť vždy bdelý. Peter nás upozorňuje, aby sme boli bdelí, lebo nepriateľ obchádza ako zúrivý lev a hľadá, koho by zožral. Pozor, slovo „zožral“ je v gréčtine slovo, ktoré znamená „na jeden hlt prehltol.“ Pavol zas píše, aby sme neochabovali v modlitbe. Dávid bol v plnom rozkvete, zdalo sa, že je duchovne na výške, no diabol si na neho i tak trúfol. I v čase možno pokoja, keď sa Dávidovi zdalo, že všetko ide samo a môže si vydýchnuť.

Matúš 26:41: Bdejte a modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia ! Duch je síce ochotný, ale telo slabé.

Gilgal

Jozue 4:19 „A ľud vyšiel hore z Jordána desiateho dňa prvého mesiaca, a táborili v Gilgale na pokraji východne od Jericha.“

Po prechode Jordánu, kedy Pán spôsobil, že sa roztiahli jeho vody, Izraeliti prešli po suchu a utáborili sa v Gilgale. Gilgal bol posledné miesto, odkiaľ vytiahli na Jericho. Ako sa píše o pár riadkov neskôr, Pán povedal Jozuovi, že dnes od nich odvalil pohanu (hanbu, pokarhanie, výčitky, .. ) Egypta. Koreň slova miesta Gilgal je v hebrejčine „galal“, čo znamená gúlať alebo rolovať. Môže znamenať i koleso. Gilgal leží v zasľúbenej zemi. Bol akýmsi miestom zastavenia pred ich inváziou do pozície vlády nad zasľúbenou zemou. Veľmi dôležitou zastávkou, kde od nich Pán odobral spomenuté nánosy Egypta. Teda ak sa zdá, že sa v živote nič nedeje, človek je akoby zaseknutý, frustrovaný, je dôležité mať na pamäti, že môže ísť o Gilgal, nevyhnutne potrebný pred tým, aby sme zaujali svoje miesto.

Nemusí to byť práve príjemné, možno pôjde o čas a miesto na uzdravenie, podriadenie sa, prečisťovanie srdca a jeho motivácií, možno aj s bolesťou, no nechávajúc staré veci odísť, aby sme mohli uchopiť dedičstvo. Už sme v zasľúbenej zemi, máme Ducha Svätého. A Gilgal je ako koleso, ktoré nás vovedie do poslania, ktoré Boh pre nás pripravil. Lebo ako Pavol písal: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo na srdce človeka nevstúpilo, čo všetko Boh prihotovil tým, ktorí ho milujú. Takže sme zas pri tom istom, dôvera 🙂

Shalom !

Jaroslav Lenár

31.01.2018

O zmene zmýšľania

V 90.rokoch minulého storočia bol a stále je na Ukrajine futbalový klub Dynamo Kyjev. Dlhodobejšie sa im nedarilo a rozhodli sa pre zmenu, angažovali nového, domáceho ukrajinského trénera, znalého pomerov v klube i kultúry v krajine. Hráči boli talentovaní, ale neohrabaní a výsledky sa nedosahovali. Čo urobil bolo, že nezačal s hráčmi pracovať ako s futbalistami, ale začal sa k nim správať ako ich otec. Viedli rozhovory, nielen o futbale, ale aj o živote, začal jednoducho budovať úprimnejšie vzťahy. Pomáhal ich čistiť a udržiavať zdravé. Začal pracovať na zmene mentality hráčov. A popritom hrali futbal, miestnu ukrajinskú ligu.

Po čase urobil ďalšiu úžasnú vec, každý hráč bol v niečom silný. V debatách zisťoval, ktorý hráč je v čom silný, kde má prednosti a kvality a skladal mozaiku mužstva. Jeden bol skvelý v tom, že vedel ďaleko odkopnúť loptu, ďalší bol rýchly s loptou, iný zase bez nej, ďalší vysoko vyskočil, iný bol ako skala pevný, že nik popri ňom neprešiel alebo každom strelou trafil do brány, atď. Takýmto spôsobom objavil osobné kvality každého hráča, určil mu svoju pozíciu, ktorá sa k nemu typologicky hodila a v atmosfére zdravých vzťahov a každého „údu“ v službe na správnom mieste, v dôvere jedného k druhému sa začali diať zaujímavé veci. V miestnej ukrajinskej lige všetko vyhrávali a nemali konkurenciu, no ešte zaujímavejšie je, že dokázali porážať aj špičkové európske mužstvá. Vtedy „neporaziteľnú“ FC Barcelonu alebo AC Miláno. A hrali naozaj krásny futbal a začalo sa o nich hovoriť po celom svete a robili reklamu    aj celej svojej krajine, Ukrajine.

Čo z toho vyplýva ? Náš Otec je ten najlepší tréner, my sme Jeho deti, ktoré máme každý nejakú prednosť. Chce, aby sme mali čisté úprimné vzťahy a slúžili si navzájom, pomáhali si rásť. A podľa lásky potom poznajú, že sme Jeho učeníci.

Aká je tá moja prednosť ? Čo je mojim darom ? Ako ho môžem dať do služby druhým, aby oni vyjadrili, kto sú ?

 

 

 

 

Dávid a Goliáš, trochu inak

Čítal som zaujímavý príbeh o školskom americkom basketbalovom klube, o 12 ročných dievčatách, ktoré chceli hrať basketbal, ale nemali ani trénera. Čo sa týka basketbalu, tiež im to nešlo. Hľadali trénera, no nik sa nenašiel, vedeniu školy tak im padol do oka otec jednej hráčky. Výzvu na dobrodružstvo prijal. Navonok problém bol, že nikdy basketbal nehral, bol klasický ITčkár, mal v kancelárii kolegov, ktorí trochu o basketbale poňatia mali, samozrejme najmä z televíznych zápasov. On sám pochádzal z prostredia, kde fičal skorej baseball a americký futbal. Keď tak kolegov počúval, ako mu vysvetľovali pravidlá a ako asi bežný zápas vyzerá, nešlo mu do hlavy, prečo sa po skórovaní do koša súpera družstvo automaticky stiahne na vlastnú polovicu a očakáva, čo súper urobí. Jeho hráčkam basketbal nielenže nešiel, ale bol aj nižšie ako súperky, musí niečo vymyslieť.

A čo urobil ? Spravil v basketbale malú revolúciu, jeho hráčky hneď po skórovaní začali rozohrávajúceho súpera napadať hneď pri jeho rozohrávke lopty spod koša. Svoje dievčatá učil, aby vedeli čo najrýchlejšie behať a čo najviac vládali. Súperky sa nestačili diviť a netradičnú taktiku nezvládali, robili chyby, strácali lopty, nevedeli zrazu rozohrať (poznámka: na rozohranie spod svojho koša je potrebné vhodiť loptu do ihriska v priebehu 5 sekúnd a potom do 10 sekúnd musí prekročiť spoluhráč/ka svoju polovicu ihriska). Ďalšia výhoda, ktorú po získaní lopty dosiahli bola, že keďže im streľba z väčších vzdialeností nešla, možnosť trafiť do koša bola spod koša, resp. z jeho blízkosti ďaleko vyššia. Mladé dievčatá takto začali prekvapovať súperky a vyhrávať jeden zápas za druhým a dostali sa až na národné majstrovstvá, kde prekvapovali ďalej.

Navonok nevýhoda sa stala výhodou. Ako je to možné ? Uplatnili princíp z Biblie, zo súboja, ktorý asi všetci aspoň okrajovo poznáme. Príbeh Dávida a Goliáša z údolia Elah, v Izraeli.  Na jednom kopci Izraeliti, na náprotivnom Filištínci. Medzi nimi údolie, patová situácia. Zbehnúť dole do údolia a vyraziť naproti nepriateľovi zvyšovalo riziko porážky. Vo vtedajších časoch bolo bežnou praktikou, že aby sa predišlo veľkým stratám na oboch stranách, každý tábor vyslal najlepšieho a najsilnejšieho zo svojich do boja jeden na jedného. Ako prvý vyrazil zo strany Filištínov Goliáš, podľa popisu ozaj chlap nie ako hora, ale skôr ako Himaláje, odhaduje sa, že mal minimálne 205 cm. Adekvátne k výške zrejme i vážil, bol vyzbrojený od hlavy po päty, ťažké brnenie z pevného materiálu. Vzbudzoval rešpekt a na strane Izraelitov si na Goliáša nik netrúfal, navyše mocným hlasom Izraelitov ponižoval a naparoval sa, že ho bolo veľké údolie plné. Z toho vyplýva, že ak je niekoho priveľmi plno niekde, môže len niečo skrývať a prípadne sa báť. Izraelský kráľ Saul a jeho vojaci sa zľakli a veľmi sa báli. Zrazu sa v ich tábore zjavil pastier David, ktorý priniesol svojim bratom, ktorí boli v Saulovej armáde, jedlo. Jednoducho sa spýtal, čo sa deje, za čo sa mu dostalo od jeho najstaršieho brata odpinknutie, že čo otravuje a že má zlé srdce a pyšné. Z toho vyplýva, že ak vám za niekto zhadzuje a kritizuje, zjavne máte pravý opak a ten, ktorý súdi, hovorí z plnosti svojho srdca, nedajte sa zastaviť 🙂 ! Ale nazad ku téme. David šiel za Saulom a povedal mu, že pôjde s Goliášom bojovať.

Prvá reakcia Saula bola, že David je malý a ešte len chlapec, kdežto Goliáš je profesionálny bojovník od svojej mladosti. Saul chcel Dávida obliecť do brnenia a od hlavy po päty ho vyzbrojiť, dalo by sa povedať, že konal na základe toho, čo videl očami. Očakával boj muža proti mužovi, tvárou v tvár, teda tradične, ako to už zrejme mnohokrát predtým videl. Ďalšia dobrá lekcia do života. Ľudia nám ponúkajú tradície a zabehané spôsoby, no my máme v sebe potenciál, Dar od Otca, ktorý prináša inovácie, nové nápady, nové spôsoby a riešenia, netradičné, obohacujúce a prinášajúce rozdiel. David teda odmietol Saulove rady a ubezpečil ho, že už bojoval z mocnejšími ako Goliáš, že už zabil rukou leva i medveďa, keď chceli uloviť ovečky z jeho stáda. Dávid vzal palicu a päť hladkých kameňov z potoka. A schádzal do údolia, z druhej strany schádzal Goliáš v sprievode štítonoša, uvidel Dávida a pohŕdol ním. A vtedy povedal niečo veľmi zaujímavé. Prečo ideš na mňa s palicami ? Biblia však píše, že David si vzal jednu palicu, Goliáš videl dve a viac …

Tu sa natíska otázka, ako je to možné ? Podľa najnovších výskumov mal Goliáš kvôli svojej výške a syndrómu neustáleho rastu problém s videním, preto išiel pred ním štítonoš, bol teda slabozraký. Preto dáva zmysel i výzva na Dávida, aby išiel ku nemu bližšie, nevidel ho. A rovnako očakával, že David príde ku nemu a budú sa biť tvárou v tvár. Tradične. Čo sa však stalo ? David zmenil pravidlá hry, použil kreativitu a tým, že nemal brnenie ani ťažké bojové nástroje, bežal ľahko ako srnka a kým sa Goliáš rozkukal už mal v hlave kameň, ktorý David z praku v plnej rýchlosti a po rokoch tréningu napálil priamo do jeho čela.

Viem si predstaviť to ticho a prekvapenie na oboch stranách, u Filištínov, že "nabúchaný a nepremožiteľný" Rambo z Filištínska padol, ba čo viac, porazil ho chlapec bez ťažkej a tradičnej zbrane a dokonca ho zabil jeho vlastnou. Tým, že pravidlá boli jasne stanovené, že kto koho zabije, ten je víťaz, David musel kvôli legitimite súboja Goliášovi hlavu odťať. Filištínci sa dali na útek a z izraelskej strany kopca si viem predstaviť ako plný adrenalínu a sily , ktorú už nešlo zastaviť, zbehli s mohutným krikom do údolia a hnali utekajúceho a porazeného nepriateľa až kým nepopadali úplne. Dokonca je písané, že Izraeliti tábor Filištínov vyrabovali a dnešnou rečou povedané, sa pekne nabalili. Dávid sa vrátil do Jeruzalema s hlavou Goliášovou a jeho meč si nechal ako bojový suvenír a nechal ho vo svojom stane.

Čo z toho vyplýva ? Mnoho. Poučenia i lekcií do života. Mňa pri opise konfliktu vyššie i pri basketbalovom družstve napadal jeden biblický verš za druhým. Čo však chcem vypichnúť je, že aby sme sa nebáli prinášať nové a originálne riešenia do situácií, ktoré nás stretajú. A zároveň sa nebáli problémov a výziev. Pred Dávida bol stret s Goliášom vstupenkou do slávy, stal sa rešpektovaným nielen ako pastier oviec, hudobník, ale aj ako bojovník. Prešiel výzvy, aby sa mohol stať kráľom.

Dlhé roky som sa domnieval, že David bol v tomto súboji slabší, no mylne. Prakovníci boli v tom čase najsilnejšia časť vojska, podľa historických záznamov pre nich nebol problém zostreliť letiaceho vtáka alebo trafiť akýkoľvek objekt, ktorý bol na dostrel. Dávid si bol zjavne vedomý svojej výhody, prišiel s inovatívnou metódou súboja a Boh, ktorý sa zastal svojho zmluvného a milovaného ľudu Dávidov spravodlivý skutok potvrdil a Goliáš padol. A nepriateľ utiekol. Napadlo ma slovo, pokorte sa pred Bohom a postavte sa Zlému a on utečie. Ako Filištínci a mnohí pred nimi i po nich. Dávid vzdal Bohu slávu a vyvyšoval pred Saulom i Jeho družinou Pánovo meno, potom sa pustil behom do boja. Jednoduchý a odvážny príklad boja. A nemáme my aj ducha odvahy ?

Preto môžeme problémy a výzvy vítať a ďakovať za ne, oni môže byť tou našou vstupenkou a dverami k bližšiemu poznaniu toho, kto čo v sebe máme a aký dobrý a nádherný je Ten, ktorý nás tým všetkým vybavil a na túto zem poslal. Povzbudzujem k originalite, dovoliť si tvoriť, prinášať inovácie, už v akomkoľvek prostredí fungujeme. Robiť veci originálne, zjaviť Jeho lásku a nekonečnú kreativitu.

Takže ak sú Goliáši v našich životoch, netreba sa báť, len sa nafukujú, nadrapujú, aby nás zastrašili, no v skutočnosti môžu len zakrývať svoje slabosti, ako Goliáš, ešte skorej ako začal boj, už bol porazený. Ako hovorí Kráľ Ježiš, Zlý je žalobca, klamár, ohovárač, otec lži, vrah, ničiteľ, atď atď.  A prečítajte si, kto bol a čo hovoril Goliáš, hovoril z plnosti svojho srdca. Biblia nás v povzbudzuje, aby sme si obliekli plnú Božiu výzbroj, no pripomína, že náš boj už nie je proti telu a krvi, ale proti silám temnoty. Máme v ruke meč Ducha, Slovo Božie. Bibla nás nabáda k aktivite, ako v basketbale alebo ako v údolí Elah, nečakať, čo urobí súper, ale smelo ísť dopredu a súpera poraziť našimi prednosťami. Pasivita tam v kladnom nikde spomínaná nie je.

Náš boj je už vyhratý, lebo náš Kráľ už všetkých našich nepriateľov porazil. Veď IMMANUEL 🙂

Haleluyah !

 

Shalom !

Jaroslav Lenár

26.01.2018, Bratislava

Vallé de Cocora, Kolumbia

Cocora1

Ak si v duchu poviete, že ste scestovaní a už ste všetko videli, určite neobíďte kolumbijský región Quindió. Pomenovaný po rovnomennej rieke, 6 hodín južne cesty od Medellinu, rovnako západne od Bogoty, preslávený dlhoročnou tradíciou s pestovaním kávy. Trojuholník Manizales – Pereira – Armenia, tzv. Zona cafeteria, sa považuje za kolísku svetoznámeho moku. Za hlavnú perlu kam sa dennodenne valia hromady turistov a cez víkendy domorodci z okolia sa však považuje údolie Vallé de Cocora.

Najlepším východiskovým bodom do doliny je dedinka Salento, pol hodinku vzdialená od Armenie (spojenie každých 20 minút) a hodinku od Pereiry (len trikrát denne). Ako z obrázku, takto som si vždy predstavoval Kolumbiu. Malá vesnička v horách, pod vysokými kopcami s hustou zeleňou, štíhlymi palmami, mnohorakými odtieňmi zelenej, bielym štvorcovým námestím, malým bielym kostolom, domkami s koloniálnymi balkónmi, s kvetmi, dokola námestia lampy a pár bočných spádových uličiek, obchodíky, obyčajné krčmičky, domorodci a pár správnych pocestných. Salento spomínané do bodky spĺňa.

Cocora2

Odporúčam cestovať a obehnúť si základné v týždni, cez víkend sa pokojná dedinka razom zmení na burácajúci lunapark. Zaplnia ju mešťania, ktorí si prišli oddýchnuť od hluku, paradoxne si ho však v svojej početnosti dovedú so sebou. S ubytovaním si hlavu nelámte, hustota hostelov ponúka mnoho možností, rôznych kategórií, všade vôkol námestia, ceny sa pohybujú medzi 45000 – 50000 COP (25-30 USD), sú však málo priestranné. Ak môžem poradiť, o ulicu nižšie od námestia, za hostelom Tralala odbočte doľava, nájdete nielen nočný ale i denný kľud u seňory Rosalie, navyše za lacnejší peniaz a vo veľmi peknom prostredí i čo sa izieb týka. Naďalej platí pravidlo, že zjednávajte kde sa len dá. Bežne patria ku cene za noc i „kolumbijské“ raňajky, káva a presladené pečivo,         k nemu, čo chladnička dá.

Ráno čo ráno vyrážajú každú hodinu a pol ( až dve-tri, stále sme v Kolumbii .. ) z námestíčka 5 miestne džípy, do ktorých, samozrejme 8-9 ľudí bez problémov vojde. Pokiaľ nechytíte miesto vo vnútri, úžasnou skúsenosťou je jazda na malom kúsku plechu s vetrom vo vlasoch vzadu za kapotou. Pre istotu odporúčam teplejšie sa obliecť, bude zdravo fúkať. Cesta do údolia trvá asi 20 minút, malinkými serpentínami, po výbornej asfaltke, pomedzi zelené aleje už beztak sýtozelenej šťavnatej prírody. Ako po celej šírej krajine snáď, no tu mnohonásobne viac zapadajú do krajinky pasúce sa kravky, kone, pastieri dobytka, malé fincas, chaty na pustinách vysoko v horách, údolie je zároveň i vstupnou bránou do Národného parku Los Nevados. S päťtisícovými štítmi, skrz hustú džungľu do prudkého stúpania, ďalej sa už odporúča len s horolezeckými skúsenosťami a výbavou. Po dedinke je pár cestoviek ponúkajúcich horalom viacdňové treky. Prespávať sa dá buď v stanoch alebo na chatách, s rovnakou tvárou, bez mihnutia oka už vyše
dvesto rokov.

Cocora4

Vo vnútri parku Vallé de Cocora sú pre všetkých po úplnom kľude túžiacich dva skromné hostely a jeden fajnový hotel tvoriace zároveň i križovatku dvoch turistických chodníkov, kde džípy svoju púť končia. Ide v podstate o okruh v trvaní 4 hodiny, pre fyzicky zdatnejších s prehľadom o hodinku menej. Doľava vstúpite priamo do palmových pahorkov, a asi po hodine a pol dorazíte ku chate, odtiaľ hodinku zostup skrz hustý porast, s pozorovaním fauny i flóry, zaujímavé je popočúvať podivné zvuky vtákov. Niektoré veľmi výrazné, od tých, ktoré imitujú pílenie dreva, cez kvílenie po ďatlov s o poznanie vyššiou kadenciou ťukania ako „esoeskujú“ naše domáce. Radšej miestami pridáte do kroku. Na cestu si vezmite niečo teplejšie, údolie leží v nadmorskej výške 2500 metrov nad morom. Samotná chata asi o dvesto metrov vyššie, počasie sa navyše mení z minúty na minútu. Posledný úsek je popri riečke, s pasážami po drevených mostíkoch, v riečištiach i blate. Pokiaľ je po hustom daždi bude prechod spomenutým úsekom rovno na gumáky. Slnko za hustými mrakmi je veľký potmehút, zdá sa zatiahnuté, skryté za oblakmi, no nezabudnite sa ani poriadne namazať. Miestni sú červení ako paradajky, po prvých dňoch som sa aj divil, ako k tomu došli, po dnešnom výlete mám s jogutrom na hlave jasno.

Cocora5

Ako druhá alternatíva sa ponúka si Cocoru odbaliť ako bombónik, pekne najprv pozlátko a prísť ku sladkej odmene, by sa hodila opačná trasa, doprava. Nakoniec i z praktického dôvodu. Z východiskového bodu sa núkajú i kone. Stádo sa pasie priamo pri vstupe, môžete si vybrať, sprievodca pôjde samozrejme s vami. Vyráža sa prevažne doobeda a chodník je značne „označkovaný“ konskými viete čím. Poobedný návrat nazad by bol po zablatenom, podmočenom chodníku, skôr niečo k obrovskému slalomu v zúženej vozovke, pridŕžať sa veľmi nie je čoho, lemuje ju trojradový ostnatý drôt.

Prvý úsek je v miernom stúpaní, ktorý po hodine prejde do hustého porastu, pozdĺž riečky vystúpite cez džungľu (juhoam. selvu) po veľkých klzkých šutroch, párkrát po drevených hojdavých mostíkoch ponad ňu až ku značke, odkiaľ sa začínajú treky do Los Nevados. Šípka doľava Finca – 0.8km vedie na chatu, v ostrom, asi trištvrte hodinovom stúpaní meniacou sa vegetáciou lesom dôjdete do nitky spotení ku plotu s voľne sa pasúcimi koníkmi a ovčiarskymi psami. Z lavičky je krásny pohľad na vysoký strmý kopčisko, ktorý mohol dorásť do 3300 m.n.m. Pán domáci aniby dopravný policajt ukáže s láskavým úsmevom smer. Za plotom doľava. Tam sa ocitnete v našich podtatranských lesoch. Skrz kosodrevinu sa začne ľahké hodinové klesanie ku samotnému hlavnému bodu programu. Kúsok po kúsku začnú stromy rednúť a pomedzi konáre vykúkajú prvé vysoké palmy. Postupne ako schádzate nižšie sa údolie celé otvorí a ponúkne niečo, čo by ste po svete zrejme márne hľadali. Otvoriť srdce, zaostriť zrak, vyleštiť zrkadlovky. Ako píšem a zdieľam s vami svoju skúsenosť, premýšľam ako videné, zažité opísať. Ťažko sa hľadajú slová, niet nad osobnú skúsenosť, voilá obrázkový materiál, kochajte sa … 🙂

Jaro

Cocora6

Cocora7

Cocora7

Cocora9

V Cocore je jedna z paliem ( špan. palmas de cera ) najvyššia na svete. Akurát že ktorá, každý sprievodca tvrdí iné, navyše ak ste bez neho, .. ak nemáte po ruke krajčírsky meter alebo pásmo, si vyberte každý svoju naj naj. Pokiaľ chcete celý okruh s prehľadom stihnúť, vyraziť by sa malo okolo 11 tej, aby sa stíhal posledný 4×4 nazad do Salenta o štvrtej poobede. Zbierajú ľudí nazad do dedinky, odchádzajú postupne medzi 15-16h00. Dajte si radšej rezervu, môže byť plno a za beh za džípom zľavnené lístky nie sú. Jedna cesta je za 3000 COP (1.5 USD). Na taxíky sa príliš nespoliehať, jedine ak nejaký zblúdilec, prípadne si stopnúť veľký turistický bus s „gringos“ na palube. Premávka po spomenutej 16tej už takmer nulová. Počíta sa, že kto nedošiel, pokračuje ďalej do hôr alebo spí na chate. Inak peši, dá sa, cesta fajnová, odhadom na tri hodiny, no podvečer už v chlade zodpovedajúcom nadmorskej výške. V Salente už čaká tichý ruch vravy dedinky, krčmičky, družné debaty s miestnymi alebo ľahké bezcieľne túlanie sa večerom ..

Cocora3

Miestnou špecialitou je pstruh, otvoríte menu, bez preháňania na dvadsať spôsobov. Mimochodom nedajte sa však zlákať peknými námestiami, tá je lepšia na mudrovanie pri pivku či vínku, tichšie, krajšie, chutnejšie a o viac ako polovicu lacnejšie sa navečeriate v uličke vľavo od kostola, smerom ku krížovej ceste. Po zdolaní asi stovky strmých schodov krásnej vyhliadke nad celou dedinkou, pred nosom vstupná brány do Cocory, za chrbtom po pravej ruke krásny západ slnka …

Burácajúci Karibik

 

Cesta z La Miel cez Sapzurro do Capurganá môže ozaj behom do prudkého kopca a v ostrom klesaní trvať namiesto hodiny a pol len polovicu. Najmä pokiaľ sa ponáhľate na malé letisko, aby ste si zabookovali zajtrajší let do Medellinu. Vďaka Bohu stihnete pani „letušku“ cestou bicyklom o hoďku skorej z práce, že jej vypadol internet a nemá čo robiť, ide k rodinke domov. Potvrdí, že nie je problém, dohodnete si stretko na druhý deň ráno, pobeháte hotely, či sa dá platiť kreditkou, stav 4:1 pre áno príde dostačujúci, že áno, idete si teda spraviť pekný posledný večer pri Karibiku, v pokoji odfukovať, pozorovať z pláže západ slnka. Ráno vás prekvapí, že z letiskového úradu ostali len štyri holé steny vôkol, strecha rozmetaná na kusy a nábytok len ťažko rozoznateľný od zbytkov po pílení dreva. Cez noc prišiel silný vietor, nie ani prudký vánok, ale doslova krik vetra a burácanie mora. Otvoríte v polke noci okno, pozrieť sa z balkóna čo sa deje, loďky sa hompáľajú ako v centrifúge, necháte otvorené dvere, veď aspoň sa bude dobre spať. A i sa spí. Ráno pri svitaní sa prebudíte, s túžbou sa ísť rozlúčiť s priateľmi, s ktorými ste ušli spoločne kus cesty. Sedem hodín ráno, nič sa nedeje, ľudia na móle sa zbierajú pomaly, veď sme v Kolumbii, presný čas vždy aktuálne. Pilot v člne skúša naštartovať už polhodiny motor, prídu mu pomôcť, no nehne sa..

Na ôsmu je dohodnuté stretko na letisko, popri dlhej oplotenej dráhe vedie pletivo, kráčate po inak prázdnej štrkovej ulici, hm, zrazu koľko národa, premávka ako na Václaváku. Na konci ulice je vstup na letiskovú dráhu, odparkované malá pekné aero, hurá, poletím, poobede som v Medelline ! Ľudkovia okolo malého domku chodia okolo, pozorujú, debatujú, policajtov je zrazu raz toľko a opáskované: „Nevstupovať!“ Však lietadlo tu je, kopa domkov okolo vyzerá rovnako, možno pani úraduje v búdke na opačnom konci traktu. Nuž počkám, ešte nie je beztak osem. Pustím sa do debaty s našincom, tiež divákom povedľa, pýtam sa, či hento je kancelária letiska, odpoveď je, že jasné, … bola. A začnú docvakávať súvislosti. Letím rýchlo na mólo, že stihnem možno loďku, cestujúci vzorne a trpezlivo čakajú, domorodci kývajú rukami, gestikulujú rukami, stretnem priateľov v plnej poľnej, že čln dnes nejde, kedy pôjde, … vtedy pôjde.

V búrke vetra v noci prišiel útok od partizánskych oddielov FARC. Deň pred som kdesi čítal, že 10 rokov sem už ani nepáchnu, že ich národná armáda vytlačila ďaleko do hôr. V mestečku visí vo vzduchu otáznik, čosi nepokojné víri, ľudkovia debatujú, idem sa pýtať do prístavu, či je na zajtra ešte lístok do Turbo. Odpoveď je zmätená, zastavte sa večer, neviem. Rebeli z džungle využili nočný humbuk a vyhodili do luftu nielen kanceláriu, v prístave je 20 člnov, skúšali ich naštartovať na viackrát, bez pohybu. A práve mi rozpráva sused z vedľajšej izby, že už došli aj oficiálne hrozby od FARC. Ďalší pocestný dosvedčil, že za noci sa zobudil na dve poriadne pecky akoby narazila loď do betónového móla …

Všetka doprava zastavená na neurčito, lodná i letecká, až do odvolania. Neodporúča sa ani vychádzať príliš z mestečka aspoň pár dní. Najväčšia „sranda“ je, že včera všetkých, čo prechádzali Capurganá-Sapzurro museli pozorovať cestou skrz džungľu a počas noci išli na hotové. A poniektorí nemenovaní si veselo cupitali sólo. Pritom partizáni vraj boli odsunutí armádou až do hlbokej panamskej džungle. Čiže len chvála a vďaka Bohu.

Čiže po dnešku sa dá konštatovať, že Medellin a ďalšie cestovanie sa odkladá na neurčito, chcel som, pýtal som si, mám, halelujah a hurá do vody, nuž hurá Karibik 🙂

Obrázok

Medellinske futbalové classico, Kolumbia

Classico4

Pred

V Medelline stojí športový komplex, o ktorom sa nám na Slovensku môže v súčasnosti len snívať. Každý zo zastúpených 40 (slovom štyridsiatich) športov má svoju vlastnú halu, na pol dňa v každý deň verejne prístupnú. Preukážete sa pasom alebo občiankou, zaregistrujú vás a môžete vyraziť za pohybom. Samozrejme všetko bezplatne ! Pokiaľ máte chuť si zapinkať stolný tenis, volejbal, zajazdiť na skateboarde, ísť sa vypotiť do posilňovne, zaplávať si, za symbolické sumy vám zapožičajú všetko potrebné, tenisové, stolnotenisové rakety, plavecké čiapky. Výborne sa dá ísť si zabehať okolo veľkého futbalového štadiónu alebo po skvelom novom tartane na atletickom ovále. Spomínané tvorí obrovský športový komplex neďaleko stanice metra Estadio.

Prvý pokus dostať sa na futbal bol poslednú nedeľu, ale v duchu som započul, počkaj, dočkáš sa. A dočkal som sa. Koncom týždňa som zachytil na web stránke klubu, Atletico Nacional – Medellin, nedeľa. Super, ak budem v meste, idem. Derby ako remeň, originál classico, pýtal som si, dostal som. Už dva dni pred bolo okolie štadiónu pod mikroskopickým drobnohľadom polície, vidno, že majú dlhoročné skúsenosti. Každého kto vstupoval do kvôli futbalovému stretnutiu oploteného areálu prehľadávali, spovedali, prehľadali mu vak či kabelku. Deň pred som videl ako dobrých 500 policajtov prehliada podrobne každý roh. Doslovne každý, kanály, krčmičky, predajne suvenírov, bufetové stánky, dokonca aj bodákmi v zemine pod čerstvý zasadenými stromami.

Prvý informatívny pokus dopadol výborne, lístkov stále dostatok. Prvý pán pri okienku tvrdil, že je za jedno či západná či východná, výhľad rovnaký, cenový rozdiel však dvojnásobný. Počúvol som vnútorný hlas a kúpil lístky až predvečer pred zápasom, keď už v meste vrela predštartová atmosféra a čosi viselo vo vzduchu. Páni na kase sa medzičasom prestriedali a poradili mi západnú tribúnu.

V deň D

Classico5

Od skorého ráno tichý ruch, každý minimálne druhý pocestný v zeleno-bielom drese, o inom sa snáď ani nevraví. V bistrách sa mudruje, ako asi bude, v obchode idete platiť a predavačka jedným okom kuká na telku, kde bežia besedy o zápase, v obchodoch vejú vlajky, no a krčmári cítia samozrejme dobrý kšeft.

Keď ide človek prvýkrát na niečo podobné, cíti sa zvláštne, pozitívny strach nabádajúci k ostražitosti. Miestni ma napomínali, že každé classico je vcelku nebezpečný podnik. Kto vie ako to chodí na podobných akciách, najmä v krajinách, kde si z futbalu žiaľ urobili ďalšie zbytočné „náboženstvo“, vie o čom hovorím. Drahá priateľka, u ktorej tu bývam, ma vystríhala, že nemám ísť sám, na čo sa nezávisle po hodinke chytil nový japonský kamarát

Oba tímy majú spoločný domovský stánok, Estadio Atanasio Girardot, dostavaný roku 1953, pomenovaný po pravej ruke revolucionára Simóna Bolívara. Pred rekonštrukciou v rokoch 2008-2011, kvôli majstrovstvám sveta vo futbale hráčov do 21 rokov, konajúcich sa minulý rok v Kolumbii, mal kapacitu 53 tisíc divákov. Po osadení sedačiek ju okresali na 45 tisíc, ako inak, v plnej farebnosti, do ktorej sýtosti je odetá celá krajina.

Najskôr, predpokladám, že 3-4 hodiny pred otváracím hvizdom pustili do hosťovského sektoru červeno-modrých fanúšikov Independiente, ktorých skandovanie sa ozývalo celý šírym dlhým medellínskym údolím. Na tomto prípade domácich zeleno-bielych prišiel rad až potom. Kilometrové rady na každú jednu tribúnu, červený dres by ste hľadali márne. Skvele načasovane ako vždy, Pán poslal do cesty na upokojenie pred riskantným neznámom jedno zo Svojich detí. Chlapík, ktorý robil pred časom v Nemecku, v očiach s túžbou podebatovať si po anglicky, vysvetlil, kde – ako – čo, dokonca sa ponúkol, že môže na svoju štvorročnú permanentku, ktorou sa hrdo pochválil, vziať popredu jedného človeka so vstupenkou. Rad vyzeral baj očko na hodinku, poteší. Odbehol nájsť kohosi druhého, aby sme prešli s novým japonským kamarátom spoločne a nemuseli čakať vo fronte. Už sa nevrátil, ale vďaka, skvelý, úžasný, zbúral akúkoľvek nervozitu z toho, aké to vnútri bude a ide sa v pokoji na futbal 🙂 Nasledovala viacnásobná policajná prehliadka vo vyhradenom sektore a konečne dnu do štadiónu. Ak prvý prekvapil moderný vzhľad, poriadok, čistota, prehľadnosť. Ono je to asi ako v celej Kolumbii, prehľadné a výborne zorganizované, skvele fungujúce. Nuž ale samozrejme, zmena programu vždy spontánne vyhranená.

Classico1

Hneď pri vstupe na modernú tribúnu, s čistými stoličkami samozrejme, bez smietky, sa nás ujali fešné usporiadateľky, ukázali, usmernili kam ísť, odkiaľ dobre vidno. Ani jeden zjavne nevyzeráme kolumbijsky, pustili sa s nami do debaty po anglicky. Kto sme, odkiaľ sme, čo tu robíme. S krásnymi hlbokými očami, s technických príčin sme zvolili opačnú stranu tribúny, bo by sme z futbalu a atmosféry veľa nevideli .. Červení usadení medzi zelenými, družné debaty, do výkopu je ešte čas.

Atletico Nacional je klub s dlhoročnou tradíciou, svojim spôsobom národný, „vládny“ ako u nás Slovan či v Čechách Sparta. Za neslávnej éry bol jeho majiteľom známy narkokráľ Pablo Escobar a hral v ňom zrejme najlepší kolumbijský futbalista histórie Andrés Escobar. Žiaľ v čiernych časoch nielen Medellinu ale i celej krajiny zavraždený v uliciach milovaného mesta, tesne pred podpisom zmluvy so slávnym AC Miláno, toho času najlepším mančaftom na svete. Trénerom je v súčasnosti jeho brat Santiago. Vďaka najmä finančným podmienkam si môžu dovoliť zaplatiť kvalitných domácich i pár výborných zahraničných futbalistov, v podstate má k dispozícii má v podstate to najlepšie, čo domáca liga ponúka, plus pár skúsených legionárov.

Ku Deportivo Independiente je pre zmenu klub zastupujúci okrajové štvrte Medellinu, chudobnejšie vrstvy, dalo by sa povedať, že robotnícky, rodinný zo severu mesta. Mladší brat trochu v tieni slávnejšieho, bohatšieho. Poskladaný z šikovných chlapcov z okolia Medellinu a nižších líg, ale s vynikajúcou prácou s mládežou, v skromnejších podmienkach, bez zbytočných veľkých rečí a honosnej reklamy.

Rozcvička hostí za mixu búrlivých ovácií svojich a rachotu a piskotu domácich skalných. Medzičasom porozosvecované reflektory a prípravy na príchod mužstiev, domáci sa zahrievali v tichosti na menšom štadióne na pár krokov vzdialenom. Oba tímy vstupujú na trávnik, karneval začína. Piskot, dupot, petardy, svetlice, papiere, krik, spev, tanec, všetko v jednom, základy štadiónu dostali zabrať a poriadne si popreťahovali kosti. Nasleduje kolumbijská hymna, spieva na plné hrdlo celý štadión, len Japonec a Slovák sú asi ticho, bo ju nevedia. Manželia v sprievode manželiek, mnohé rodiny i s deťmi, hotová spoločenská udalosť. Vo VIP zóne celý „kriminálny zbor“ Medellinu zrelý na blízku La Catedral (väznica kde doživotne sedia všetci ešte živí narkobaróni a ich posluhovači), okolo ihriska i na tribúnach plno kamier, novinárov, komentátori na nohách, revúc a dobre že nie pregĺgajúc mikrofóny.

Po úvodnom hvizde sa spustil klasický scenár. Hostia zvolili nedávnu taktiku našej národnej reprezentácie, t.j. hlavne nedostať gól počítajúc s možnosťou, že si nás jediný víťazný strelí súper sám. Domáci zjavne unavení po náročnom duely v juhoamerickej Lige majstrov z prostriedku týždňa v argentínskej Mendoze, kde si mimochodom schuti zastrieľali (4:4) pôsobili ťažkopádne a búšili do plných, žiaden záživný futbal. Ako na tenise, lopta lietala z jednej strany na druhú, nič zvláštne sa nedialo. Sústredil som sa teda na dianie okolo, červení spievali bez preháňania celý zápas, domáci fajnovejší len na začiatku, potom upadávali a asi 4 tisícový dav fanúšikov Independiente ich s prehľadom prehral. Pevne verím, že bubeníkov mali viac, tĺkli do obrovských bubnov bez prestania, inak by to bez ujmy prežil snáď len namakaný bubeník z heavymetalovej kapely. Na osvieženie prišiel gól hostí v poslednej sekunde prvého polčasu, zo severnej tribúny sa spustila obrovská vlna radujúcich sa fanúšikov.

Classico6

Nástup do druhého polčasu bol rezkejší, domáci dostali krátko po otvorení hry na prebratie druhý gól, hra nabrala na tempe. Domáci tréner „galisovsky“ prestriedal hneď dvoch hráčov naraz, do 5 minút bolo znížené a začal sa konečne hrať futbal. Akcie sa striedali zo strany na stranu, lopta lietala s milimetrovou presnosťou od nohy na nohu, hráči nabrali nový dych, jazdilo sa v rýchlosti naplno hore-dole. Nechýbali umelecké vložky, nakoniec veď sme v Južnej Amerike, jedni začali zdržovať a naťahovať hru, druhí simulovať na dohľad od pokutového územia. Prekrikovanie sa tribún, obrovské zástavy, chorály, atmosféra hodná podobného podujatia. Konečný rezultát 1:2, hostia spokojní, radujúci sa v stredovom kruhu, domáci bez dlhých rečí odišli do šatne.

Po zápase

Hostia boli celý druhý polčas vyzývaní, aby neopúšťali svoj sektor. Po zápase oslavovali svojich, spievali, zelení sa pomaly trúsili zo štadióna, po tichu, ako po prehre, po neďalekej Carrera 70, plnej barov, diskoték, obchodíkov, krčiem, každý svojim smerom, domov či na metro. S japonským priateľom sme to mali našťastie len 10 minút aj s tlačením sa v hustom dave. Pár minút po našom príchode začali búchať petardy, krik, delobuchy, zmätene pobehujúci násťročníci. Polícia tvrdí, že zadržali vyše 350 fanúšikov s nožmi, dokonca i s pištoľou, ktorou ako som sa neskôr dozvedel, chlapec, ktorého cez prestávku vynášali na nosidlách bol vraj zastrelený, mela v uliciach mala byť údajne odvetou. Dá sa však predpokladať, ako to na žiaľ podobných zápasoch býva, že bitku si žiaľ pripravovali, možno i dohodli dávno vopred. Boli pripravení rovnako dobre ako poriadkové sily, podľa všetkého mali zbrane pokrývané po okolitých uliciach, kde podrobná kontrola nebola. A nebude ďaleko od pravdy ani tvrdenie, že jedna časť fanúšikov čakala pripravená na napadnutie hneď po skončení zápasu. Polícia vylúčila spojitosť so zastrelením chlapca cez zápas. Škoda ďalšieho mladého ľudského života, úplne zbytočne. Na nešťastie i tu sa futbal pomaly stáva sem tam skôr zámienkou na násilie ako príležitosťou stretnúť sa a športom samotným. Horšie je, že práve tento obrázok a správu o udalosti si vplyvné médiá vyberú a pôjde do sveta a poškvrní tvár tejto nádhernej farebnej krajiny s úžasnými, láskavými, štedrými ľuďmi, nádhernou hojnou prírodou

Classico

Druhý deň ráno ulice čisté, akoby sa ani nič neudialo, pokoj, ticho, ako po búrke …