O zmene zmýšľania

V 90.rokoch minulého storočia bol a stále je na Ukrajine futbalový klub Dynamo Kyjev. Dlhodobejšie sa im nedarilo a rozhodli sa pre zmenu, angažovali nového, domáceho ukrajinského trénera, znalého pomerov v klube i kultúry v krajine. Hráči boli talentovaní, ale neohrabaní a výsledky sa nedosahovali. Čo urobil bolo, že nezačal s hráčmi pracovať ako s futbalistami, ale začal sa k nim správať ako ich otec. Viedli rozhovory, nielen o futbale, ale aj o živote, začal jednoducho budovať úprimnejšie vzťahy. Pomáhal ich čistiť a udržiavať zdravé. Začal pracovať na zmene mentality hráčov. A popritom hrali futbal, miestnu ukrajinskú ligu.

Po čase urobil ďalšiu úžasnú vec, každý hráč bol v niečom silný. V debatách zisťoval, ktorý hráč je v čom silný, kde má prednosti a kvality a skladal mozaiku mužstva. Jeden bol skvelý v tom, že vedel ďaleko odkopnúť loptu, ďalší bol rýchly s loptou, iný zase bez nej, ďalší vysoko vyskočil, iný bol ako skala pevný, že nik popri ňom neprešiel alebo každom strelou trafil do brány, atď. Takýmto spôsobom objavil osobné kvality každého hráča, určil mu svoju pozíciu, ktorá sa k nemu typologicky hodila a v atmosfére zdravých vzťahov a každého „údu“ v službe na správnom mieste, v dôvere jedného k druhému sa začali diať zaujímavé veci. V miestnej ukrajinskej lige všetko vyhrávali a nemali konkurenciu, no ešte zaujímavejšie je, že dokázali porážať aj špičkové európske mužstvá. Vtedy „neporaziteľnú“ FC Barcelonu alebo AC Miláno. A hrali naozaj krásny futbal a začalo sa o nich hovoriť po celom svete a robili reklamu    aj celej svojej krajine, Ukrajine.

Čo z toho vyplýva ? Náš Otec je ten najlepší tréner, my sme Jeho deti, ktoré máme každý nejakú prednosť. Chce, aby sme mali čisté úprimné vzťahy a slúžili si navzájom, pomáhali si rásť. A podľa lásky potom poznajú, že sme Jeho učeníci.

Aká je tá moja prednosť ? Čo je mojim darom ? Ako ho môžem dať do služby druhým, aby oni vyjadrili, kto sú ?

 

 

 

 

Dávid a Goliáš, trochu inak

Čítal som zaujímavý príbeh o školskom americkom basketbalovom klube, o 12 ročných dievčatách, ktoré chceli hrať basketbal, ale nemali ani trénera. Čo sa týka basketbalu, tiež im to nešlo. Hľadali trénera, no nik sa nenašiel, vedeniu školy tak im padol do oka otec jednej hráčky. Výzvu na dobrodružstvo prijal. Navonok problém bol, že nikdy basketbal nehral, bol klasický ITčkár, mal v kancelárii kolegov, ktorí trochu o basketbale poňatia mali, samozrejme najmä z televíznych zápasov. On sám pochádzal z prostredia, kde fičal skorej baseball a americký futbal. Keď tak kolegov počúval, ako mu vysvetľovali pravidlá a ako asi bežný zápas vyzerá, nešlo mu do hlavy, prečo sa po skórovaní do koša súpera družstvo automaticky stiahne na vlastnú polovicu a očakáva, čo súper urobí. Jeho hráčkam basketbal nielenže nešiel, ale bol aj nižšie ako súperky, musí niečo vymyslieť.

A čo urobil ? Spravil v basketbale malú revolúciu, jeho hráčky hneď po skórovaní začali rozohrávajúceho súpera napadať hneď pri jeho rozohrávke lopty spod koša. Svoje dievčatá učil, aby vedeli čo najrýchlejšie behať a čo najviac vládali. Súperky sa nestačili diviť a netradičnú taktiku nezvládali, robili chyby, strácali lopty, nevedeli zrazu rozohrať (poznámka: na rozohranie spod svojho koša je potrebné vhodiť loptu do ihriska v priebehu 5 sekúnd a potom do 10 sekúnd musí prekročiť spoluhráč/ka svoju polovicu ihriska). Ďalšia výhoda, ktorú po získaní lopty dosiahli bola, že keďže im streľba z väčších vzdialeností nešla, možnosť trafiť do koša bola spod koša, resp. z jeho blízkosti ďaleko vyššia. Mladé dievčatá takto začali prekvapovať súperky a vyhrávať jeden zápas za druhým a dostali sa až na národné majstrovstvá, kde prekvapovali ďalej.

Navonok nevýhoda sa stala výhodou. Ako je to možné ? Uplatnili princíp z Biblie, zo súboja, ktorý asi všetci aspoň okrajovo poznáme. Príbeh Dávida a Goliáša z údolia Elah, v Izraeli.  Na jednom kopci Izraeliti, na náprotivnom Filištínci. Medzi nimi údolie, patová situácia. Zbehnúť dole do údolia a vyraziť naproti nepriateľovi zvyšovalo riziko porážky. Vo vtedajších časoch bolo bežnou praktikou, že aby sa predišlo veľkým stratám na oboch stranách, každý tábor vyslal najlepšieho a najsilnejšieho zo svojich do boja jeden na jedného. Ako prvý vyrazil zo strany Filištínov Goliáš, podľa popisu ozaj chlap nie ako hora, ale skôr ako Himaláje, odhaduje sa, že mal minimálne 205 cm. Adekvátne k výške zrejme i vážil, bol vyzbrojený od hlavy po päty, ťažké brnenie z pevného materiálu. Vzbudzoval rešpekt a na strane Izraelitov si na Goliáša nik netrúfal, navyše mocným hlasom Izraelitov ponižoval a naparoval sa, že ho bolo veľké údolie plné. Z toho vyplýva, že ak je niekoho priveľmi plno niekde, môže len niečo skrývať a prípadne sa báť. Izraelský kráľ Saul a jeho vojaci sa zľakli a veľmi sa báli. Zrazu sa v ich tábore zjavil pastier David, ktorý priniesol svojim bratom, ktorí boli v Saulovej armáde, jedlo. Jednoducho sa spýtal, čo sa deje, za čo sa mu dostalo od jeho najstaršieho brata odpinknutie, že čo otravuje a že má zlé srdce a pyšné. Z toho vyplýva, že ak vám za niekto zhadzuje a kritizuje, zjavne máte pravý opak a ten, ktorý súdi, hovorí z plnosti svojho srdca, nedajte sa zastaviť 🙂 ! Ale nazad ku téme. David šiel za Saulom a povedal mu, že pôjde s Goliášom bojovať.

Prvá reakcia Saula bola, že David je malý a ešte len chlapec, kdežto Goliáš je profesionálny bojovník od svojej mladosti. Saul chcel Dávida obliecť do brnenia a od hlavy po päty ho vyzbrojiť, dalo by sa povedať, že konal na základe toho, čo videl očami. Očakával boj muža proti mužovi, tvárou v tvár, teda tradične, ako to už zrejme mnohokrát predtým videl. Ďalšia dobrá lekcia do života. Ľudia nám ponúkajú tradície a zabehané spôsoby, no my máme v sebe potenciál, Dar od Otca, ktorý prináša inovácie, nové nápady, nové spôsoby a riešenia, netradičné, obohacujúce a prinášajúce rozdiel. David teda odmietol Saulove rady a ubezpečil ho, že už bojoval z mocnejšími ako Goliáš, že už zabil rukou leva i medveďa, keď chceli uloviť ovečky z jeho stáda. Dávid vzal palicu a päť hladkých kameňov z potoka. A schádzal do údolia, z druhej strany schádzal Goliáš v sprievode štítonoša, uvidel Dávida a pohŕdol ním. A vtedy povedal niečo veľmi zaujímavé. Prečo ideš na mňa s palicami ? Biblia však píše, že David si vzal jednu palicu, Goliáš videl dve a viac …

Tu sa natíska otázka, ako je to možné ? Podľa najnovších výskumov mal Goliáš kvôli svojej výške a syndrómu neustáleho rastu problém s videním, preto išiel pred ním štítonoš, bol teda slabozraký. Preto dáva zmysel i výzva na Dávida, aby išiel ku nemu bližšie, nevidel ho. A rovnako očakával, že David príde ku nemu a budú sa biť tvárou v tvár. Tradične. Čo sa však stalo ? David zmenil pravidlá hry, použil kreativitu a tým, že nemal brnenie ani ťažké bojové nástroje, bežal ľahko ako srnka a kým sa Goliáš rozkukal už mal v hlave kameň, ktorý David z praku v plnej rýchlosti a po rokoch tréningu napálil priamo do jeho čela.

Viem si predstaviť to ticho a prekvapenie na oboch stranách, u Filištínov, že "nabúchaný a nepremožiteľný" Rambo z Filištínska padol, ba čo viac, porazil ho chlapec bez ťažkej a tradičnej zbrane a dokonca ho zabil jeho vlastnou. Tým, že pravidlá boli jasne stanovené, že kto koho zabije, ten je víťaz, David musel kvôli legitimite súboja Goliášovi hlavu odťať. Filištínci sa dali na útek a z izraelskej strany kopca si viem predstaviť ako plný adrenalínu a sily , ktorú už nešlo zastaviť, zbehli s mohutným krikom do údolia a hnali utekajúceho a porazeného nepriateľa až kým nepopadali úplne. Dokonca je písané, že Izraeliti tábor Filištínov vyrabovali a dnešnou rečou povedané, sa pekne nabalili. Dávid sa vrátil do Jeruzalema s hlavou Goliášovou a jeho meč si nechal ako bojový suvenír a nechal ho vo svojom stane.

Čo z toho vyplýva ? Mnoho. Poučenia i lekcií do života. Mňa pri opise konfliktu vyššie i pri basketbalovom družstve napadal jeden biblický verš za druhým. Čo však chcem vypichnúť je, že aby sme sa nebáli prinášať nové a originálne riešenia do situácií, ktoré nás stretajú. A zároveň sa nebáli problémov a výziev. Pred Dávida bol stret s Goliášom vstupenkou do slávy, stal sa rešpektovaným nielen ako pastier oviec, hudobník, ale aj ako bojovník. Prešiel výzvy, aby sa mohol stať kráľom.

Dlhé roky som sa domnieval, že David bol v tomto súboji slabší, no mylne. Prakovníci boli v tom čase najsilnejšia časť vojska, podľa historických záznamov pre nich nebol problém zostreliť letiaceho vtáka alebo trafiť akýkoľvek objekt, ktorý bol na dostrel. Dávid si bol zjavne vedomý svojej výhody, prišiel s inovatívnou metódou súboja a Boh, ktorý sa zastal svojho zmluvného a milovaného ľudu Dávidov spravodlivý skutok potvrdil a Goliáš padol. A nepriateľ utiekol. Napadlo ma slovo, pokorte sa pred Bohom a postavte sa Zlému a on utečie. Ako Filištínci a mnohí pred nimi i po nich. Dávid vzdal Bohu slávu a vyvyšoval pred Saulom i Jeho družinou Pánovo meno, potom sa pustil behom do boja. Jednoduchý a odvážny príklad boja. A nemáme my aj ducha odvahy ?

Preto môžeme problémy a výzvy vítať a ďakovať za ne, oni môže byť tou našou vstupenkou a dverami k bližšiemu poznaniu toho, kto čo v sebe máme a aký dobrý a nádherný je Ten, ktorý nás tým všetkým vybavil a na túto zem poslal. Povzbudzujem k originalite, dovoliť si tvoriť, prinášať inovácie, už v akomkoľvek prostredí fungujeme. Robiť veci originálne, zjaviť Jeho lásku a nekonečnú kreativitu.

Takže ak sú Goliáši v našich životoch, netreba sa báť, len sa nafukujú, nadrapujú, aby nás zastrašili, no v skutočnosti môžu len zakrývať svoje slabosti, ako Goliáš, ešte skorej ako začal boj, už bol porazený. Ako hovorí Kráľ Ježiš, Zlý je žalobca, klamár, ohovárač, otec lži, vrah, ničiteľ, atď atď.  A prečítajte si, kto bol a čo hovoril Goliáš, hovoril z plnosti svojho srdca. Biblia nás v povzbudzuje, aby sme si obliekli plnú Božiu výzbroj, no pripomína, že náš boj už nie je proti telu a krvi, ale proti silám temnoty. Máme v ruke meč Ducha, Slovo Božie. Bibla nás nabáda k aktivite, ako v basketbale alebo ako v údolí Elah, nečakať, čo urobí súper, ale smelo ísť dopredu a súpera poraziť našimi prednosťami. Pasivita tam v kladnom nikde spomínaná nie je.

Náš boj je už vyhratý, lebo náš Kráľ už všetkých našich nepriateľov porazil. Veď IMMANUEL 🙂

Haleluyah !

 

Shalom !

Jaroslav Lenár

26.01.2018, Bratislava

Vallé de Cocora, Kolumbia

Cocora1

Ak si v duchu poviete, že ste scestovaní a už ste všetko videli, určite neobíďte kolumbijský región Quindió. Pomenovaný po rovnomennej rieke, 6 hodín južne cesty od Medellinu, rovnako západne od Bogoty, preslávený dlhoročnou tradíciou s pestovaním kávy. Trojuholník Manizales – Pereira – Armenia, tzv. Zona cafeteria, sa považuje za kolísku svetoznámeho moku. Za hlavnú perlu kam sa dennodenne valia hromady turistov a cez víkendy domorodci z okolia sa však považuje údolie Vallé de Cocora.

Najlepším východiskovým bodom do doliny je dedinka Salento, pol hodinku vzdialená od Armenie (spojenie každých 20 minút) a hodinku od Pereiry (len trikrát denne). Ako z obrázku, takto som si vždy predstavoval Kolumbiu. Malá vesnička v horách, pod vysokými kopcami s hustou zeleňou, štíhlymi palmami, mnohorakými odtieňmi zelenej, bielym štvorcovým námestím, malým bielym kostolom, domkami s koloniálnymi balkónmi, s kvetmi, dokola námestia lampy a pár bočných spádových uličiek, obchodíky, obyčajné krčmičky, domorodci a pár správnych pocestných. Salento spomínané do bodky spĺňa.

Cocora2

Odporúčam cestovať a obehnúť si základné v týždni, cez víkend sa pokojná dedinka razom zmení na burácajúci lunapark. Zaplnia ju mešťania, ktorí si prišli oddýchnuť od hluku, paradoxne si ho však v svojej početnosti dovedú so sebou. S ubytovaním si hlavu nelámte, hustota hostelov ponúka mnoho možností, rôznych kategórií, všade vôkol námestia, ceny sa pohybujú medzi 45000 – 50000 COP (25-30 USD), sú však málo priestranné. Ak môžem poradiť, o ulicu nižšie od námestia, za hostelom Tralala odbočte doľava, nájdete nielen nočný ale i denný kľud u seňory Rosalie, navyše za lacnejší peniaz a vo veľmi peknom prostredí i čo sa izieb týka. Naďalej platí pravidlo, že zjednávajte kde sa len dá. Bežne patria ku cene za noc i „kolumbijské“ raňajky, káva a presladené pečivo,         k nemu, čo chladnička dá.

Ráno čo ráno vyrážajú každú hodinu a pol ( až dve-tri, stále sme v Kolumbii .. ) z námestíčka 5 miestne džípy, do ktorých, samozrejme 8-9 ľudí bez problémov vojde. Pokiaľ nechytíte miesto vo vnútri, úžasnou skúsenosťou je jazda na malom kúsku plechu s vetrom vo vlasoch vzadu za kapotou. Pre istotu odporúčam teplejšie sa obliecť, bude zdravo fúkať. Cesta do údolia trvá asi 20 minút, malinkými serpentínami, po výbornej asfaltke, pomedzi zelené aleje už beztak sýtozelenej šťavnatej prírody. Ako po celej šírej krajine snáď, no tu mnohonásobne viac zapadajú do krajinky pasúce sa kravky, kone, pastieri dobytka, malé fincas, chaty na pustinách vysoko v horách, údolie je zároveň i vstupnou bránou do Národného parku Los Nevados. S päťtisícovými štítmi, skrz hustú džungľu do prudkého stúpania, ďalej sa už odporúča len s horolezeckými skúsenosťami a výbavou. Po dedinke je pár cestoviek ponúkajúcich horalom viacdňové treky. Prespávať sa dá buď v stanoch alebo na chatách, s rovnakou tvárou, bez mihnutia oka už vyše
dvesto rokov.

Cocora4

Vo vnútri parku Vallé de Cocora sú pre všetkých po úplnom kľude túžiacich dva skromné hostely a jeden fajnový hotel tvoriace zároveň i križovatku dvoch turistických chodníkov, kde džípy svoju púť končia. Ide v podstate o okruh v trvaní 4 hodiny, pre fyzicky zdatnejších s prehľadom o hodinku menej. Doľava vstúpite priamo do palmových pahorkov, a asi po hodine a pol dorazíte ku chate, odtiaľ hodinku zostup skrz hustý porast, s pozorovaním fauny i flóry, zaujímavé je popočúvať podivné zvuky vtákov. Niektoré veľmi výrazné, od tých, ktoré imitujú pílenie dreva, cez kvílenie po ďatlov s o poznanie vyššiou kadenciou ťukania ako „esoeskujú“ naše domáce. Radšej miestami pridáte do kroku. Na cestu si vezmite niečo teplejšie, údolie leží v nadmorskej výške 2500 metrov nad morom. Samotná chata asi o dvesto metrov vyššie, počasie sa navyše mení z minúty na minútu. Posledný úsek je popri riečke, s pasážami po drevených mostíkoch, v riečištiach i blate. Pokiaľ je po hustom daždi bude prechod spomenutým úsekom rovno na gumáky. Slnko za hustými mrakmi je veľký potmehút, zdá sa zatiahnuté, skryté za oblakmi, no nezabudnite sa ani poriadne namazať. Miestni sú červení ako paradajky, po prvých dňoch som sa aj divil, ako k tomu došli, po dnešnom výlete mám s jogutrom na hlave jasno.

Cocora5

Ako druhá alternatíva sa ponúka si Cocoru odbaliť ako bombónik, pekne najprv pozlátko a prísť ku sladkej odmene, by sa hodila opačná trasa, doprava. Nakoniec i z praktického dôvodu. Z východiskového bodu sa núkajú i kone. Stádo sa pasie priamo pri vstupe, môžete si vybrať, sprievodca pôjde samozrejme s vami. Vyráža sa prevažne doobeda a chodník je značne „označkovaný“ konskými viete čím. Poobedný návrat nazad by bol po zablatenom, podmočenom chodníku, skôr niečo k obrovskému slalomu v zúženej vozovke, pridŕžať sa veľmi nie je čoho, lemuje ju trojradový ostnatý drôt.

Prvý úsek je v miernom stúpaní, ktorý po hodine prejde do hustého porastu, pozdĺž riečky vystúpite cez džungľu (juhoam. selvu) po veľkých klzkých šutroch, párkrát po drevených hojdavých mostíkoch ponad ňu až ku značke, odkiaľ sa začínajú treky do Los Nevados. Šípka doľava Finca – 0.8km vedie na chatu, v ostrom, asi trištvrte hodinovom stúpaní meniacou sa vegetáciou lesom dôjdete do nitky spotení ku plotu s voľne sa pasúcimi koníkmi a ovčiarskymi psami. Z lavičky je krásny pohľad na vysoký strmý kopčisko, ktorý mohol dorásť do 3300 m.n.m. Pán domáci aniby dopravný policajt ukáže s láskavým úsmevom smer. Za plotom doľava. Tam sa ocitnete v našich podtatranských lesoch. Skrz kosodrevinu sa začne ľahké hodinové klesanie ku samotnému hlavnému bodu programu. Kúsok po kúsku začnú stromy rednúť a pomedzi konáre vykúkajú prvé vysoké palmy. Postupne ako schádzate nižšie sa údolie celé otvorí a ponúkne niečo, čo by ste po svete zrejme márne hľadali. Otvoriť srdce, zaostriť zrak, vyleštiť zrkadlovky. Ako píšem a zdieľam s vami svoju skúsenosť, premýšľam ako videné, zažité opísať. Ťažko sa hľadajú slová, niet nad osobnú skúsenosť, voilá obrázkový materiál, kochajte sa … 🙂

Jaro

Cocora6

Cocora7

Cocora7

Cocora9

V Cocore je jedna z paliem ( špan. palmas de cera ) najvyššia na svete. Akurát že ktorá, každý sprievodca tvrdí iné, navyše ak ste bez neho, .. ak nemáte po ruke krajčírsky meter alebo pásmo, si vyberte každý svoju naj naj. Pokiaľ chcete celý okruh s prehľadom stihnúť, vyraziť by sa malo okolo 11 tej, aby sa stíhal posledný 4×4 nazad do Salenta o štvrtej poobede. Zbierajú ľudí nazad do dedinky, odchádzajú postupne medzi 15-16h00. Dajte si radšej rezervu, môže byť plno a za beh za džípom zľavnené lístky nie sú. Jedna cesta je za 3000 COP (1.5 USD). Na taxíky sa príliš nespoliehať, jedine ak nejaký zblúdilec, prípadne si stopnúť veľký turistický bus s „gringos“ na palube. Premávka po spomenutej 16tej už takmer nulová. Počíta sa, že kto nedošiel, pokračuje ďalej do hôr alebo spí na chate. Inak peši, dá sa, cesta fajnová, odhadom na tri hodiny, no podvečer už v chlade zodpovedajúcom nadmorskej výške. V Salente už čaká tichý ruch vravy dedinky, krčmičky, družné debaty s miestnymi alebo ľahké bezcieľne túlanie sa večerom ..

Cocora3

Miestnou špecialitou je pstruh, otvoríte menu, bez preháňania na dvadsať spôsobov. Mimochodom nedajte sa však zlákať peknými námestiami, tá je lepšia na mudrovanie pri pivku či vínku, tichšie, krajšie, chutnejšie a o viac ako polovicu lacnejšie sa navečeriate v uličke vľavo od kostola, smerom ku krížovej ceste. Po zdolaní asi stovky strmých schodov krásnej vyhliadke nad celou dedinkou, pred nosom vstupná brány do Cocory, za chrbtom po pravej ruke krásny západ slnka …

Burácajúci Karibik

 

Cesta z La Miel cez Sapzurro do Capurganá môže ozaj behom do prudkého kopca a v ostrom klesaní trvať namiesto hodiny a pol len polovicu. Najmä pokiaľ sa ponáhľate na malé letisko, aby ste si zabookovali zajtrajší let do Medellinu. Vďaka Bohu stihnete pani „letušku“ cestou bicyklom o hoďku skorej z práce, že jej vypadol internet a nemá čo robiť, ide k rodinke domov. Potvrdí, že nie je problém, dohodnete si stretko na druhý deň ráno, pobeháte hotely, či sa dá platiť kreditkou, stav 4:1 pre áno príde dostačujúci, že áno, idete si teda spraviť pekný posledný večer pri Karibiku, v pokoji odfukovať, pozorovať z pláže západ slnka. Ráno vás prekvapí, že z letiskového úradu ostali len štyri holé steny vôkol, strecha rozmetaná na kusy a nábytok len ťažko rozoznateľný od zbytkov po pílení dreva. Cez noc prišiel silný vietor, nie ani prudký vánok, ale doslova krik vetra a burácanie mora. Otvoríte v polke noci okno, pozrieť sa z balkóna čo sa deje, loďky sa hompáľajú ako v centrifúge, necháte otvorené dvere, veď aspoň sa bude dobre spať. A i sa spí. Ráno pri svitaní sa prebudíte, s túžbou sa ísť rozlúčiť s priateľmi, s ktorými ste ušli spoločne kus cesty. Sedem hodín ráno, nič sa nedeje, ľudia na móle sa zbierajú pomaly, veď sme v Kolumbii, presný čas vždy aktuálne. Pilot v člne skúša naštartovať už polhodiny motor, prídu mu pomôcť, no nehne sa..

Na ôsmu je dohodnuté stretko na letisko, popri dlhej oplotenej dráhe vedie pletivo, kráčate po inak prázdnej štrkovej ulici, hm, zrazu koľko národa, premávka ako na Václaváku. Na konci ulice je vstup na letiskovú dráhu, odparkované malá pekné aero, hurá, poletím, poobede som v Medelline ! Ľudkovia okolo malého domku chodia okolo, pozorujú, debatujú, policajtov je zrazu raz toľko a opáskované: „Nevstupovať!“ Však lietadlo tu je, kopa domkov okolo vyzerá rovnako, možno pani úraduje v búdke na opačnom konci traktu. Nuž počkám, ešte nie je beztak osem. Pustím sa do debaty s našincom, tiež divákom povedľa, pýtam sa, či hento je kancelária letiska, odpoveď je, že jasné, … bola. A začnú docvakávať súvislosti. Letím rýchlo na mólo, že stihnem možno loďku, cestujúci vzorne a trpezlivo čakajú, domorodci kývajú rukami, gestikulujú rukami, stretnem priateľov v plnej poľnej, že čln dnes nejde, kedy pôjde, … vtedy pôjde.

V búrke vetra v noci prišiel útok od partizánskych oddielov FARC. Deň pred som kdesi čítal, že 10 rokov sem už ani nepáchnu, že ich národná armáda vytlačila ďaleko do hôr. V mestečku visí vo vzduchu otáznik, čosi nepokojné víri, ľudkovia debatujú, idem sa pýtať do prístavu, či je na zajtra ešte lístok do Turbo. Odpoveď je zmätená, zastavte sa večer, neviem. Rebeli z džungle využili nočný humbuk a vyhodili do luftu nielen kanceláriu, v prístave je 20 člnov, skúšali ich naštartovať na viackrát, bez pohybu. A práve mi rozpráva sused z vedľajšej izby, že už došli aj oficiálne hrozby od FARC. Ďalší pocestný dosvedčil, že za noci sa zobudil na dve poriadne pecky akoby narazila loď do betónového móla …

Všetka doprava zastavená na neurčito, lodná i letecká, až do odvolania. Neodporúča sa ani vychádzať príliš z mestečka aspoň pár dní. Najväčšia „sranda“ je, že včera všetkých, čo prechádzali Capurganá-Sapzurro museli pozorovať cestou skrz džungľu a počas noci išli na hotové. A poniektorí nemenovaní si veselo cupitali sólo. Pritom partizáni vraj boli odsunutí armádou až do hlbokej panamskej džungle. Čiže len chvála a vďaka Bohu.

Čiže po dnešku sa dá konštatovať, že Medellin a ďalšie cestovanie sa odkladá na neurčito, chcel som, pýtal som si, mám, halelujah a hurá do vody, nuž hurá Karibik 🙂

Obrázok

Medellinske futbalové classico, Kolumbia

Classico4

Pred

V Medelline stojí športový komplex, o ktorom sa nám na Slovensku môže v súčasnosti len snívať. Každý zo zastúpených 40 (slovom štyridsiatich) športov má svoju vlastnú halu, na pol dňa v každý deň verejne prístupnú. Preukážete sa pasom alebo občiankou, zaregistrujú vás a môžete vyraziť za pohybom. Samozrejme všetko bezplatne ! Pokiaľ máte chuť si zapinkať stolný tenis, volejbal, zajazdiť na skateboarde, ísť sa vypotiť do posilňovne, zaplávať si, za symbolické sumy vám zapožičajú všetko potrebné, tenisové, stolnotenisové rakety, plavecké čiapky. Výborne sa dá ísť si zabehať okolo veľkého futbalového štadiónu alebo po skvelom novom tartane na atletickom ovále. Spomínané tvorí obrovský športový komplex neďaleko stanice metra Estadio.

Prvý pokus dostať sa na futbal bol poslednú nedeľu, ale v duchu som započul, počkaj, dočkáš sa. A dočkal som sa. Koncom týždňa som zachytil na web stránke klubu, Atletico Nacional – Medellin, nedeľa. Super, ak budem v meste, idem. Derby ako remeň, originál classico, pýtal som si, dostal som. Už dva dni pred bolo okolie štadiónu pod mikroskopickým drobnohľadom polície, vidno, že majú dlhoročné skúsenosti. Každého kto vstupoval do kvôli futbalovému stretnutiu oploteného areálu prehľadávali, spovedali, prehľadali mu vak či kabelku. Deň pred som videl ako dobrých 500 policajtov prehliada podrobne každý roh. Doslovne každý, kanály, krčmičky, predajne suvenírov, bufetové stánky, dokonca aj bodákmi v zemine pod čerstvý zasadenými stromami.

Prvý informatívny pokus dopadol výborne, lístkov stále dostatok. Prvý pán pri okienku tvrdil, že je za jedno či západná či východná, výhľad rovnaký, cenový rozdiel však dvojnásobný. Počúvol som vnútorný hlas a kúpil lístky až predvečer pred zápasom, keď už v meste vrela predštartová atmosféra a čosi viselo vo vzduchu. Páni na kase sa medzičasom prestriedali a poradili mi západnú tribúnu.

V deň D

Classico5

Od skorého ráno tichý ruch, každý minimálne druhý pocestný v zeleno-bielom drese, o inom sa snáď ani nevraví. V bistrách sa mudruje, ako asi bude, v obchode idete platiť a predavačka jedným okom kuká na telku, kde bežia besedy o zápase, v obchodoch vejú vlajky, no a krčmári cítia samozrejme dobrý kšeft.

Keď ide človek prvýkrát na niečo podobné, cíti sa zvláštne, pozitívny strach nabádajúci k ostražitosti. Miestni ma napomínali, že každé classico je vcelku nebezpečný podnik. Kto vie ako to chodí na podobných akciách, najmä v krajinách, kde si z futbalu žiaľ urobili ďalšie zbytočné „náboženstvo“, vie o čom hovorím. Drahá priateľka, u ktorej tu bývam, ma vystríhala, že nemám ísť sám, na čo sa nezávisle po hodinke chytil nový japonský kamarát

Oba tímy majú spoločný domovský stánok, Estadio Atanasio Girardot, dostavaný roku 1953, pomenovaný po pravej ruke revolucionára Simóna Bolívara. Pred rekonštrukciou v rokoch 2008-2011, kvôli majstrovstvám sveta vo futbale hráčov do 21 rokov, konajúcich sa minulý rok v Kolumbii, mal kapacitu 53 tisíc divákov. Po osadení sedačiek ju okresali na 45 tisíc, ako inak, v plnej farebnosti, do ktorej sýtosti je odetá celá krajina.

Najskôr, predpokladám, že 3-4 hodiny pred otváracím hvizdom pustili do hosťovského sektoru červeno-modrých fanúšikov Independiente, ktorých skandovanie sa ozývalo celý šírym dlhým medellínskym údolím. Na tomto prípade domácich zeleno-bielych prišiel rad až potom. Kilometrové rady na každú jednu tribúnu, červený dres by ste hľadali márne. Skvele načasovane ako vždy, Pán poslal do cesty na upokojenie pred riskantným neznámom jedno zo Svojich detí. Chlapík, ktorý robil pred časom v Nemecku, v očiach s túžbou podebatovať si po anglicky, vysvetlil, kde – ako – čo, dokonca sa ponúkol, že môže na svoju štvorročnú permanentku, ktorou sa hrdo pochválil, vziať popredu jedného človeka so vstupenkou. Rad vyzeral baj očko na hodinku, poteší. Odbehol nájsť kohosi druhého, aby sme prešli s novým japonským kamarátom spoločne a nemuseli čakať vo fronte. Už sa nevrátil, ale vďaka, skvelý, úžasný, zbúral akúkoľvek nervozitu z toho, aké to vnútri bude a ide sa v pokoji na futbal 🙂 Nasledovala viacnásobná policajná prehliadka vo vyhradenom sektore a konečne dnu do štadiónu. Ak prvý prekvapil moderný vzhľad, poriadok, čistota, prehľadnosť. Ono je to asi ako v celej Kolumbii, prehľadné a výborne zorganizované, skvele fungujúce. Nuž ale samozrejme, zmena programu vždy spontánne vyhranená.

Classico1

Hneď pri vstupe na modernú tribúnu, s čistými stoličkami samozrejme, bez smietky, sa nás ujali fešné usporiadateľky, ukázali, usmernili kam ísť, odkiaľ dobre vidno. Ani jeden zjavne nevyzeráme kolumbijsky, pustili sa s nami do debaty po anglicky. Kto sme, odkiaľ sme, čo tu robíme. S krásnymi hlbokými očami, s technických príčin sme zvolili opačnú stranu tribúny, bo by sme z futbalu a atmosféry veľa nevideli .. Červení usadení medzi zelenými, družné debaty, do výkopu je ešte čas.

Atletico Nacional je klub s dlhoročnou tradíciou, svojim spôsobom národný, „vládny“ ako u nás Slovan či v Čechách Sparta. Za neslávnej éry bol jeho majiteľom známy narkokráľ Pablo Escobar a hral v ňom zrejme najlepší kolumbijský futbalista histórie Andrés Escobar. Žiaľ v čiernych časoch nielen Medellinu ale i celej krajiny zavraždený v uliciach milovaného mesta, tesne pred podpisom zmluvy so slávnym AC Miláno, toho času najlepším mančaftom na svete. Trénerom je v súčasnosti jeho brat Santiago. Vďaka najmä finančným podmienkam si môžu dovoliť zaplatiť kvalitných domácich i pár výborných zahraničných futbalistov, v podstate má k dispozícii má v podstate to najlepšie, čo domáca liga ponúka, plus pár skúsených legionárov.

Ku Deportivo Independiente je pre zmenu klub zastupujúci okrajové štvrte Medellinu, chudobnejšie vrstvy, dalo by sa povedať, že robotnícky, rodinný zo severu mesta. Mladší brat trochu v tieni slávnejšieho, bohatšieho. Poskladaný z šikovných chlapcov z okolia Medellinu a nižších líg, ale s vynikajúcou prácou s mládežou, v skromnejších podmienkach, bez zbytočných veľkých rečí a honosnej reklamy.

Rozcvička hostí za mixu búrlivých ovácií svojich a rachotu a piskotu domácich skalných. Medzičasom porozosvecované reflektory a prípravy na príchod mužstiev, domáci sa zahrievali v tichosti na menšom štadióne na pár krokov vzdialenom. Oba tímy vstupujú na trávnik, karneval začína. Piskot, dupot, petardy, svetlice, papiere, krik, spev, tanec, všetko v jednom, základy štadiónu dostali zabrať a poriadne si popreťahovali kosti. Nasleduje kolumbijská hymna, spieva na plné hrdlo celý štadión, len Japonec a Slovák sú asi ticho, bo ju nevedia. Manželia v sprievode manželiek, mnohé rodiny i s deťmi, hotová spoločenská udalosť. Vo VIP zóne celý „kriminálny zbor“ Medellinu zrelý na blízku La Catedral (väznica kde doživotne sedia všetci ešte živí narkobaróni a ich posluhovači), okolo ihriska i na tribúnach plno kamier, novinárov, komentátori na nohách, revúc a dobre že nie pregĺgajúc mikrofóny.

Po úvodnom hvizde sa spustil klasický scenár. Hostia zvolili nedávnu taktiku našej národnej reprezentácie, t.j. hlavne nedostať gól počítajúc s možnosťou, že si nás jediný víťazný strelí súper sám. Domáci zjavne unavení po náročnom duely v juhoamerickej Lige majstrov z prostriedku týždňa v argentínskej Mendoze, kde si mimochodom schuti zastrieľali (4:4) pôsobili ťažkopádne a búšili do plných, žiaden záživný futbal. Ako na tenise, lopta lietala z jednej strany na druhú, nič zvláštne sa nedialo. Sústredil som sa teda na dianie okolo, červení spievali bez preháňania celý zápas, domáci fajnovejší len na začiatku, potom upadávali a asi 4 tisícový dav fanúšikov Independiente ich s prehľadom prehral. Pevne verím, že bubeníkov mali viac, tĺkli do obrovských bubnov bez prestania, inak by to bez ujmy prežil snáď len namakaný bubeník z heavymetalovej kapely. Na osvieženie prišiel gól hostí v poslednej sekunde prvého polčasu, zo severnej tribúny sa spustila obrovská vlna radujúcich sa fanúšikov.

Classico6

Nástup do druhého polčasu bol rezkejší, domáci dostali krátko po otvorení hry na prebratie druhý gól, hra nabrala na tempe. Domáci tréner „galisovsky“ prestriedal hneď dvoch hráčov naraz, do 5 minút bolo znížené a začal sa konečne hrať futbal. Akcie sa striedali zo strany na stranu, lopta lietala s milimetrovou presnosťou od nohy na nohu, hráči nabrali nový dych, jazdilo sa v rýchlosti naplno hore-dole. Nechýbali umelecké vložky, nakoniec veď sme v Južnej Amerike, jedni začali zdržovať a naťahovať hru, druhí simulovať na dohľad od pokutového územia. Prekrikovanie sa tribún, obrovské zástavy, chorály, atmosféra hodná podobného podujatia. Konečný rezultát 1:2, hostia spokojní, radujúci sa v stredovom kruhu, domáci bez dlhých rečí odišli do šatne.

Po zápase

Hostia boli celý druhý polčas vyzývaní, aby neopúšťali svoj sektor. Po zápase oslavovali svojich, spievali, zelení sa pomaly trúsili zo štadióna, po tichu, ako po prehre, po neďalekej Carrera 70, plnej barov, diskoték, obchodíkov, krčiem, každý svojim smerom, domov či na metro. S japonským priateľom sme to mali našťastie len 10 minút aj s tlačením sa v hustom dave. Pár minút po našom príchode začali búchať petardy, krik, delobuchy, zmätene pobehujúci násťročníci. Polícia tvrdí, že zadržali vyše 350 fanúšikov s nožmi, dokonca i s pištoľou, ktorou ako som sa neskôr dozvedel, chlapec, ktorého cez prestávku vynášali na nosidlách bol vraj zastrelený, mela v uliciach mala byť údajne odvetou. Dá sa však predpokladať, ako to na žiaľ podobných zápasoch býva, že bitku si žiaľ pripravovali, možno i dohodli dávno vopred. Boli pripravení rovnako dobre ako poriadkové sily, podľa všetkého mali zbrane pokrývané po okolitých uliciach, kde podrobná kontrola nebola. A nebude ďaleko od pravdy ani tvrdenie, že jedna časť fanúšikov čakala pripravená na napadnutie hneď po skončení zápasu. Polícia vylúčila spojitosť so zastrelením chlapca cez zápas. Škoda ďalšieho mladého ľudského života, úplne zbytočne. Na nešťastie i tu sa futbal pomaly stáva sem tam skôr zámienkou na násilie ako príležitosťou stretnúť sa a športom samotným. Horšie je, že práve tento obrázok a správu o udalosti si vplyvné médiá vyberú a pôjde do sveta a poškvrní tvár tejto nádhernej farebnej krajiny s úžasnými, láskavými, štedrými ľuďmi, nádhernou hojnou prírodou

Classico

Druhý deň ráno ulice čisté, akoby sa ani nič neudialo, pokoj, ticho, ako po búrke …

Bolívia v tónoch charanga

Bolíííívia, Bolíííívia, … spievajúci žiaci s pánom učiteľom z hudobnej školy v soľnom hotely na púšti Salar de Uyuní tvoria prvú úplne spomienku na moje putovanie skrz šíru juhoamerickú krajinu. Veľmi spevavú, farebnú a sviežu, tóny charanga (malej gitarky, niečo na spôsob ukulele) neprestávajú znieť. Zvuk 10 strunového nástroja je mimoriadne chytľavý, dokonca ma inšpiroval k jeho zakúpeniu a prvým lekciám.

Obrázok

Je síce pravda, že čo do materiálneho zabezpečenia je Bolívia najchudobnejšou krajinou Južnej Ameriky, jej bohatstvo je však rozhodne v rozmanitosti prírody a ľuďoch. Altiplano, planina kulminujúca kdesi medzi 3500-4000 metrov, s navôkol týčiacimi sa štítmi nebotyčných Kordillier, lagúny na Salar de Uyuní –  soľnom kráľovstve, cez púšť na juhu krajiny, dažďové pralesy na východe krajiny, bohatá história miest a najmä niečo svojské, kúzlo jedinečnosti, ktorým prekypuje. A všetko domácky, originálne jednoduchšie. A dobre organizované, akurát tá dochvíľnosť, ale typicky juhoamerická. Láskavý úsmev však všetko vybaví.

Obrázok

La Paz, najvyššie položené hlavné mesto sveta leží v údolí medzi horami, nad nimi sa majestátne týči vďaka smogu málokedy viditeľné Illimani, šesť a pol tisícová dominanta nad mestom. Záznamy tvrdia, že má len necelé dva milióny obyvateľov, pri pohľade z výšky by ich človek tipol o pekných pár miliónov viac. Bývalé Nuestra Seňora de la Paz je poprepletané nekonečným množstvom úzkych spádovitých uličiek, hlavnou tepnou je bulvár Prado. Dostať sa za “hradby” mesta je celkom štreka, kľukatiace sa serpentínky vás po hodinke jazdy do vrchu vrátia späť na šíru náhornú plošinu. Skrýva však lahodné špecifikum, prejdúc za horizont studených Kordillier, po krátkom klesaní v opare oblakov začína typická džungla. Pre odvážlivcov sa ponúka zjazd na bicykloch po tzv. Ceste smrti, bývalej spojnici medzi La Pazom a Coroicom (dnes už nahradenou i „modernou“ komunikáciou), z 5000 metrov s teplotou okolo nuly zídete v priebehu buď autom pol hodinky resp. zjazdom na dvoch kolesách asi za necelé štyri hodiny pohodovým tempom do príjemných 25 stupňov v asi 1600 metroch. Opatrnosť je však namieste, prašná hrboľatá cesta je akurát na jedna a pol šírky auta, krajnicou je kus trávy, potom prudký kilometrový zráz do hlbokého údolia. Kam ani nedovidno. Scenéria ako z rozprávky, by najradšej za jazdy zároveň aj fotil, našťastie zatiaľ žiadna fotka nenahradila obyčajný ľudský vnem v harmónii s pokojom a tichom prírody. Samotná cesta sa stáva čím ďalej viac turistickou atrakciou, sporadicky natrafíte na protiidúce auto, jedná sa asi o 25 kilometrový zjazd znad úrovne mrakov po nerovnej udupanej ceste do tropického údolia Coroico, pokojnou turistickou dedinkou so sieťou hotelov na úrovni vsadených priamo v poctivej bujnej juhoamerickej zeleni.

Obrázok

Bolivia3

Súcre. Pri tomto oficiálnom hlavnom meste krajiny by som sa tiež rád chvíľku pozastavil. Sprvu som si pripadal ako v južnej Európe, biele domky s červeným strechami, uhladené, usporiadané, s drevenými balkónmi v koloniálnom štýle. Historicky moderné. Krámiky, kde kúpite všetko od výmyslu sveta, v rozmanitosti farieb a vôní, kaviarne, reštaurácie, hotely, no chuť miestam dávajú ľudia. V sladkom Súcre nemáte stiesnený pocit veľkomesta, pokojne si žijúce, príjemné aj na život. Ľahké, takmer vždy slnečné. Mimochodom, telefonovali ste už z brucha dinosaura ? Ak nie, odporúčam, v okolí širšieho centra sa nachádzajú tri či štyri telefónne dinobúdky, ako nápad skutočne výborné. Zároveň sú aj výbornou reklamou na stopy predhistorických tvorov v parku Cretacico. Počas odmínovacích prác v kameňolome miestnej cementárne boli nájdene stopy po ich podľa všetkého hromadnom prechode cez vtedy plošinu, z ktorej sa geologickým vývojom Ánd stal kopec. Určite veľmi príjemné spestrenie výletu v blízkom okolí mesta.

Bolivia4

Počuli ste už o baníckom Potosí ? Bývalej perle striebra, vytunelovanej Španielmi za čias ich dobývania a evanjelizovania pohanov. Naskytá sa úžasná možnosť sfárať do bane vo legendárneho vrchu Cerro Rico, kde navonok zastal čas. Eldorádo asi predsa len existuje, resp. je ich niekoľko, či však z jeho pokladov ostalo niečo aj pre súčasné a budúce generácie je ťažko povedať. Miestni baníci majú svoju pravdu a ráno čo ráno v podmienkach, ktoré by každý bezpečák obratom uznal za nevhodné na prácu, sfáravajú do prašného prostredia. Banícka výbava je prostá. Igelitky plné koky, dynamitu, sladkostí a ide sa na osemhodinovú šichtu. Kým sa obyčajný baník-dobrodruh vypracuje trvá dlhé roky, funguje kastovanie. Majiteľom baní je štát, ktorý dáva súkromným firmám koncesie a ony si najímajú partie baníkov a platia mu dane zo zisku. Minerály prejdu procesom úpravy a najkvalitnejšie, čo ostane odchádza po železnici vlakom do chilskej Antofagasty, odkiaľ sa po mori preplavuje najmä do Číny a USA. Podnik naozaj rizikový, úmrtnosť baníkov na rôzne pľúcne choroby je žiaľ veľmi vysoká, nehovoriac o každoročných zosuvoch pôdy.

Bolivia6

Bolivia7

A čo tak bolivijská riviéra ? Že kde ? Na jazere Titicaca. Najvyššie položenom splavnom jazere na Zemi, ešte konkrétnejšie Isla del Sol, ostrov slnka, názov naozaj sedí ako uliaty. Bolivijské more, na ktorom dominantným je práve slnečný ostrov, je pod zlatistým závojom takmer celý rok. Azúrová farba Titicaca láka ku kúpaniu, vodá ma len päť-šesť stupňov, na slnku je príjemných dvadsať. Krížom cez ostrov vedie spleť nenáročných turistických chodníkov s úžasným scenériami okolitých šestisícoviek, ktoré akoby rástli v diaľke priamo z jazera, malé kamenné domčeky, v každom zo zálivov vôkol skormoné, čisté prístavy, hotelíky, s troškou nadnesenia je Isla del Sol štátom v štáte. Obživu si miestni dopestujú a peniaze od turistov prídu vždy vhod, napomáhajú k udržiavaniu ostrova a rozvíjaniu aktivít. Raritou sú spoplatnené úseky na turistickom chodníku, za každý horizont si musíte priplatiť, výhľady však stoja rozhodne za skromný príspevok. Ostrov žije vlastným životom predpokladám, že väčšina obyvateľov svoje teritórium ani neopúšťa a čaká, aké prekvapenie im pokojná, hojdavá hlavina hladina priplaví. Titicaca prekypuje hojnosťou.

Bolivia8

Východiskovým bodom na výlety po Titicaca je z bolivijskej strany len 8 kilometrov od peruánskych hraníc vzdialená Copacabana. Nie slávna brazílska, lež jej mladšia sestra, okolo zálivu v mnohofarebných domkoch rozkvitnuté pútnické miesto. Dominantou je nesporne prístav, krížová cesta na Kalváriu na horizonte za  ním a snehovobiela katedrála na námestí. V zimnom období, počas môjej návštevy, som pútnikov nestretol, mestečko si žilo pokojným životom, v prístave kyvadlovali loďky po jazere, so súmrakom usínali, život pulzoval najmä v malých reštauráciách priamo na pláži a v dvoch-troch uličkách, ktoré sa naň nadpájajú. Výborné nielen na ochutnanie bolívijských špecialít a miesto na nákupy. Pre radosť i praktické, z Copacabany vedie dlhá trasa pustatinou pozdľž Titicaca až do slanej púšte Salar de Uyuní, kde teploty klesajú v noci k nulovým hodnotám. Rukavice a čiapka z lamej srsti rozhodne nie sú márnou investíciou.

Bolivia9

Salar de Uyuní je ďaľším zo skvostov Bolívie. Predstavte si rovinu, bielu ako sneh v štvorci asi 300 na 300 kilometrov. Za nimi len v akej takej viditeľnosti s Chile hraničiace Andy. Polejte ju vodou a pridajte za poriadny megakusisko soli, kde tu osaďte ostrovček, aby pustatine nebola úplne pustá a jednotvárna. Tak veru, soľná púšť, kde soli bolo, je i bude ešte na dlhé storočia. Tam, kde je soľ nad zlato. Niekdajšie prahistorické more, po ktorom prv spomínané dinosaury zo Súcre možno utekali pred vrásnením Ánd do bezpečia. Podnikajú sa dvoj-trojdňové výlety na džipoch, na palube aj s originál v bolivijskom kroji odetou pani kuchárkou a ponúka sa napríklad neopísateľné piknikovanie pod kaktusmi na ostrove Isla de Pescado, záverečná stanica starých vlakov obalená hrdzou a zaviata prachom, ukážu vám ako sa narába so soľou, kým sa dostane až na tanier, cesta je pretkaná lagúnami plnými plameňákov, stádami lám a voľne sa pasúcich vicuní, púštnych “zajacov” vizcacha, trvalého ľadu a snehu, gejzírmi vo výške 5000m. Prespáva sa poväčšine v studených kamenných obydliach, kde elektrina a teplo sú na prídel, sladkou odmenou je kúpanie v prírodnom termálnom jazierku a ranné zore už na dohľad chilských susedov. Hasta luego, amigos !

Bolivia10

A zobudil sa človek …

1.list Korinťanom 13,13
A teraz zostáva dôvera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.

Nauč sa ďakovať za každé ráno,
hoci Ti ixtý krát ukradlo spánok.
Zahlaď sa do krásy, čo v zázrak rozkvitá.

Prišiel nový deň, nádej kľúčom odmyká.
Poďakuj za dych, srdce, svetlo.

Skáč od slasti, šťastie Ťa stretlo.

Spievaj, tancuj, oslavuj a hneď.
Nenechaj šancu v prúde času uletieť.

Možno je poslednou, tak si ju váž.
Možno už nepríde, zas, znova a zas.

Spomeň si na tých, čo už ten dar nemajú.
Na tých, čo u Pána na svoj čas čakajú.

Vratká je chvíľa, čo na život máš.
Neprehraj si ju a rána si váž.
Máš málo a predsa tak veľa.
Uzrel si úsvit, čo viac si želať ?

A že dnes slnko nevyšlo ? Veď ono je v nás.
A teplo lásky porazí tmu i najkrutejší mráz

A zobudil sa človek. A dôvera, nádej a láska v ňom ..

Meditovať nad Božím Slovom

Posledné dni som sa zamýšľal, čo to znamená meditovať, rozjímať nad Božím Slovom. V mojom pochopení išlo o prosbu k Duchu Svätému, aby mi pri hlasnom čítaní z Písiem dával porozumenie a pomohol mi dať porozumenie do praktického života.

V poslednej dobe sa mi dostali do rúk viaceré anglické preklady a hebrejské originály. Začal som si ich porovnávať a hľadať, čo v židovskom pochopení slovo meditovať / rozjímať / rozmýšľať nad Slovom znamená. V preklade od prof. Roháčka som našiel slovo meditovať / rozjímať v knihe Jozue 1:8: Neuhne táto kniha zákona (hebr. Tóra, resp. Torah – 5 kníh Mojžišových resp. Božie inštrukcie pre svoj ľud) od tvojich úst, ale budeš rozmýšľať o nej vodne i v noci, aby si ostríhal a činil všetko podľa všetkého toho, čo je napísané v nej, lebo vtedy sa ti podarí tvoja cesta, a vtedy budeš robiť múdre a rozumne. Preklad anglickej verzie CJB (Complet Jewish Bible) od pána Sterna: „Drž (hebr. moosh – resp. preklad zachovávaj a nepusti) knihu Zákona (hebr. Torah) na tvojich perách, medituj (hebr. hagah – preklad viď vyššie) nad ňou dňom i nocou, aby si robil (hebr. asah – preklad robiť, vykonávať, dať do praxe) všetko podľa toho, ako je v nej napísané. Potom tvoja cesta bude prosperovať a ty uspeješ.

Potom som si pozrel židovský originál, kde je použité slovo „hagah“ resp. „hagaw„, čo znamená vyslovovať, hovoriť, mrmlať, prehlasovať, vydávať zvuk, premýšľať, rozjímať, atď. s dôležitým dodatkom, že v každom čase, teda v radosti i hneve, odhliadnuc od okolností a pocitov. Prešiel som celý verš v hebrejčine, keďže je písané, aby sme nielen porozumeli, ale aj dávali porozumenie do praxe. Slovesá skutkov som nechal v pôvodnej reči „Táto kniha Zákona „moosh“ (zachovávať, nepustiť, držať sa) od tvojich úst, ale ty budeš „hagah“ ( vyslovovať, hovoriť, mrmlať, prehlasovať, vydávať zvuk, premýšľať, rozjímať) nad ňou dňom i nocou. So zámerom ho „shamar“ (zachovávať, dodržiavať, neodstupovať od, ohradiť živým plotom) podľa všetkého, čo je v nej napísané. Potom sa „awz“ (príde ako vyjadrenie logického následku predošlého skutku, resp. ako následok sa stane), že „tsalach“ (mocne na teba zostúpi, príde prielom), aby tvoja „derekh“ (cesta, smer, priebeh života, životná cesta) mala „sawkal“ (mať úspech, múdro konať, mať pochopenie, byť obozretný).

Čo ma však najviac oslovilo je prehlasovanie, hlasné hovorenie Božieho Slova. Keď niekto „mrmle“ / prehlasuje Božie Slovo začína naň myslieť a keď ho začne v súlade s ním používať, bude sa mu dariť. Meditovanie nad Božím Slovom je praktické štúdium a prehlasovanie Tóry (Zákona) s cieľom rozmýšľať nad Ním s následkom skutku, ktorý bude doprevádzaný požehnaním. Jednoduché. Aj keď nie vždy ľahké, ale vďaka Pánovi, že nám dal Svojho Ducha, lebo je to už možné. A k tomu nás povzbudzoval aj Ježiš, aby sme boli nielen poslucháčmi, ale aj tými, ktorí to čo počuli, aj žili. Prehlasovanie buduje dôveru. A dôvera je z počutia a počutie z Božieho Slova.

Shalom.

Jaroslav Lenár

29.10.2017

 

 

Shalom Jeruzalem

 Nadpis je výstižný, nakoľko skrýva v sebe asi najznámejšie židovské slovo „shalom“, čo v preklade neznamená len pokoj, ale skôr celistvosť a dobrotu v jej plnej miere. A o Jeruzaleme neviem, že by niekto nepočul.

Možno sa o tom málo vie, ale v Jeruzaleme sa začali písať dejiny nielen Izraela, ale aj celosvetové. Samotný Izrael je akoby hodinkami svetových udalostí. Keď človek trochu skúma veci na nebi a na zemi, vie „koľká bije“. Nepamätám si na správy v ktorýkoľvek deň v novinách, kde by minimálne Izrael, ak nie aj Jeruzalem, spomenuté neboli. Práve dnes, keď článok píšem, 28.10.2017, slávia Židia 50.výročie, kedy dobyli pre seba po dlhých storočiach celé mesto.

Názov mesta Jeruzalem je často prekladaný ako Mesto pokoja, presnejšie mi však znie Mesto Boha Pokoja. Mesto, ktoré je v mocných rukách jeho zakladateľa a ten ho nepustí. V pôvodnom, židovskom jazyku sa vyslovuje Yerushalayim. Ale aby sme začali od začiatku. Počiatok histórie Jeruzalema sa datuje v čase, kedy sa Abrahám, ktorého z vtedajšej Mezopotámie Boh povolal do zeme mlieka a medu, prišiel do mesta Sálem, kde ho privítal kráľ a kňaz Melchisedech, niekedy okolo roku 4000 pre Kristom. Prvá osada na tomto území existovala podľa archeologických výskumov presne v tomto čase na svahoch Chrámovej hory. Jeruzalem si prešiel búrlivou históriou, nevedno, koľkokrát bol zničený, bol, je a ešte nejaký čas bude terčom útokov národov z okolitých krajín.

 

Príbeh, pre čo sa tak deje, je dlhý. Začal spomenutým Abrahámom, ktorý mal dvoch synov, jedného so slúžkou Hagar (Izmaela) a druhého so svojou manželkou Sárou (Izáka). Tým, že Abrahám dostal od Boha prisľúbenie, že ho rozmnoží na veľký národ, ktorému nebude počtu a bude sa mu vo všetkom dariť, automaticky prešlo od otca toto prisľúbenie na oboch synov a generácie po nich. No línia potomstva, toho pre Boha oddeleného ľudu, s ktorým má špeciálne určenie a plány, pokračovala cez Izáka. Pre to sa aj Boh Izraela nazýva Bohom Abraháma, Izáka a Jakoba (syna Izákovho). Jedného dňa Boh Abraháma požiadal, aby Izáka obetoval na vrchu (v tom čase sa obety Bohu konali spaľovaním zvierat), o ktorý je dnes najväčšia bitka medzi arabskými národmi (potomkami Izmaela) a Židmi / Izraelom (potomkami Izáka a jeho línie). Abrahám túto skúšku zvládol a tam sa začala nová etapa histórie Jeruzalema, a aj Izraela. Arabskí moslimovia však tvrdia, že na hore obetoval Abrahám Izmaela. A tu vzniká dilema a otvorené bojové pole. Zostručnené, treba si vybrať, na koho stranu sa dáme/dáte, resp. na ktorú stranu sa prikloníte/prikloníme, čo si pre svoj život vezmete/vezmeme. Neviem ako Vy, ja som sa rozhodol pre Izrael 🙂

Jeruzalem je najväčšie mesto Izraela, pre Židov, Kresťanov a Moslimov posvätné, žije v ňom asi 750 tisíc ľudí. Staré mesto sa delí na 4 časti, na židovskú, kresťanskú, moslimskú a arménsku. Mesto vzniklo na výšinách kopcov Ophel a Sion. Ťažko ohraničiť jeho pôvodné základy, tým, že viackrát bol nepriateľskými vpádmi zrovnaný zo zemou alebo zbombardovaný. V posledných rokoch však nálezy pod súčasným mestom dokazujú, že vrchné hradby pôvodného mesta, ešte z biblických čias, môžu byť 4 až 4,5 metra pod povrchom zeme. Centrom mesta je Staré mesto, ktoré je ohradené vysokými hradbami a vedie doň sedem brán, ôsma je zamurovaná Arabmi, dokonca urobili pred ňou ich cintorín, aby tam židom znemožnili prístup. Tou ôsmou bránou sa predpokladá, že ňou, na niektorých zo židovských sviatkov, príde Ježiš Kristus ako Kráľ Izraela zachrániť svoj ľud a naveky s ním prebývať.

 

Atmosféra v meste sa strieda podľa toho, v ktorej časti sa nachádzate. V židovskej cítite život v radosti a poriadku, napriek tomu, že nevedia, čo bude zajtra a o pár sto kilometrov sa chystajú nepriateľské armády na útok. Mne ostala v pamäti ich srdečná radosť a nádej v očiach. Deti behajú po ulici v pekných rovnošatách, hrajú sa po parkoch. Potešilo ma, že židovské rodiny sú početné, kde je jasne stanovaná zodpovednosť otca a matky, i úcta detí k rodičom. Bežne sme videli, že po uliciach chodili a na zastávkach autobusov a električky stáli početné rodiny, bežne s päť – šesť deťmi. Atmosféra pokoja.

Arabská časť mesta je veľmi rušná, je tam zas cítiť dusná atmosféra, bežne stretnete ľudí so zbraňami. Židia, ako sme videli, návštevy v arabskej štvrti prešprintujú alebo sa cez ňu odvezú autobusom, no Arabi zas veselo chodia, kam sa im chce. Čo aj sedí popisu, ktorým potomkov Izmaela označil Boh, že budú kočovní. Židom zas prisľúbil, že im navráti ich mesto i ich krajinu a budú tam v pokoji bývať. Vôbec v celom Jeruzaleme je navonok pokoj, no kdesi popod vnímanie očí je zrejmé, že sa čosi deje, my sme sa vždy potešili, keď sme stretli v meste izraelských vojakov J Centrum mesta, Chrámová hora je v držbe Arabov, vstup na ňu je veľmi kontrolovaný, pred vstupom do tunela, ktorý na návršok vedie, Vás ošacujú od hlavy po päty. My sme na hore strávili asi 2 minúty, nakoľko podľa moslimských zákonov tam nemôžem manželku držať za ruku. Tak sme sa na pätníku otočili a prvou nasledujúcou bránou toto miesto opustili.

Staré mesto je pretkané úzkymi uličkami plnými krámikov, s náboženskými obrázkami a predmetmi, knihami, hudobnými nástrojmi, látkami. Pre ženy odporúčam návštevu damašskej brány, kde je trh s látkami dobrej kvality. Odporúčam návštevu Olivovej hory, pohľad z nej je niečo, čo, podľa mňa, treba naozaj osobne zažiť a každý za seba vnútri prežiť. Pokiaľ Vás zaujíma história, prechádzky starým mestom sú otvorenou knihou plnou príbehov. Pamiatok je naozaj veľa a je nad rámec tohto článku písať o nich viac, takže len spomeniem. Dávidovo mesto, kde sa našiel v Biblii spomínaný rybník Siloe. V centre, priamo pod Chrámovou horou leží múr nárekov. Židia sa však kvôli tomuto pomenovaniu dosť ofučia, vravia, že oni tam nechodia nariekať, ale modliť sa. A majú pravdu, ja som to videl. Originálny názov múru je Západná stena, je to pozostatok kamenného chrámu (skvostného diela po každej stránke) spred 2000 rokov, kedy ho Rimania zbúrali a vypálili. A verne očakávajú, že bude zas postavený. To je však iný, dlhý príbeh.

 

A propos, voda. Jeruzalem, ako taký, bol a je vybudovaný, presne ako bolo písané v starých židovských knihách, na púšti. Má len jediný podzemný zdroj, odkiaľ sa čerpá voda a odtiaľ je distribuovaná do celého mesta. O ňu boli aj v minulosti veľké boje, nepriatelia vedeli, že ak Jeruzalem odpoja od vody, majú vyhraté.

Moderné mesto má svoju tepnu na ulici Jaffa, kde premáva po peknej širokej ulici krásna električka. Lemujú ju rovnako kaviarne, reštaurácie, hotely, trhy a je celý deň plná ľudí, no a keď sa dostanete do Jeruzalema v čase židovských sviatkov, je ulica plná ľudí aj v noci a do skorého rána. Takže si môžeme vybrať J Nestalo sa nám, že by sme sa nedohovorili po anglicky, v Jeruzaleme a po hlavných turistických bodoch v jeho okolí sú všetky nápisy v hebrejčine a angličtine. Ak sa vyberiete mimo nich, treba zapnúť intuíciu a pýtať sa.

 

V minulom článku o Izraeli som spomínal, že každému, kto bude dobre hovoriť o Židoch a Izraeli, sa bude dariť dobre, resp. naopak. V starých židovských piesňach ešte z čias kráľa Dávida sa spievalo, že pre pokoj / priazeň dobrých vecí svojej rodiny a svojich priateľov, budem o Jeruzaleme a ľuďoch v ňom dobre hovoriť. Dnešnou rečou povedané, budem Jeruzalemu v dobrom „fandiť“ …

SHALOM, JERUZALEM 🙂

 

Jaroslav Lenár

28.09.2017

 

 

 

Izrael – zasľúbená zem

V ten deň uzavrel Hospodin zmluvu s Abrámom a povedal: Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptského potoka až po Veľkú rieku, rieku Eufrat, územie Kénitov, Kenizzejov, Kadmónov, Chetitov, Perizzejov a Refájov, Amorejčanov, Kanaánčanov, Girgášejov a Jebúsejov.

 

História krajiny Izrael sa začala niekedy pred 4000 rokmi, keď dostal Abrahám od Boha zasľúbenie, že zdedí plodnú a vo všetkom hojnú zem.

Asi by sme ťažko hľadali krajinu alebo národ, ktorý má búrlivejšiu históriu plnú zvratov, vojen, krátkych období pokoja ako Izrael. Leží priamo uprostred svojich najväčších nepriateľov, ktorí sa už tisíce rokov permanentne pokúšajú krajinu i židovský ľud vyhladiť z mapy sveta.

Jakubovi, synovi Izáka a vnukovi Abraháma, zmenil Boh meno na Izrael na znak toho, že prežil boj s anjelom, ktorý trval celú noc (z toho pochádza i meno Izrael, jeden z prekladov je i „premožený Bohom“). Izrael (Jakub) mal 12 synov, z ktorých mal každý svoj kmeň a ktorí spolu vytvorili izraelský národ.

Aktuálne je Izrael z dvoch tretín púšťou, na ktorej prisťahovalci (najčastejšie Rusi alebo Američania) alebo Izraeliti, ktorí sa vracajú do rodnej krajiny budujú poľnohospodárske alebo priemyselné osady, tzv. kibbutze. Židia z celého sveta sa už niekoľko desiatok rokov verne vracajú do svojej krajiny a prinášajú aj svoje rodiny, vracajú sa ku svojim koreňom. Neviem, či je niekto, kto by nepočul o hrdinskom kráľovi Dávidovi alebo najmúdrejšom mužovi, aký kedy žil, Šalamúnovi alebo o Ježišovi z Nazareta. O histórii krajiny a jej významných ľuďoch, ktorí zmenili históriu planéty by sa dalo písať do nekonečna. Keď si pozriete vynálezy z časov priemyselnej revolúcie, boli by ste prekvapení, koľkých z vynálezcov mali židovský pôvod. Zdravotníctvo i doprava je na najvyššej úrovni, všetky najmodernejšie technológie majú svoj pôvod v Izraeli.

Je to národ, ktorý sa zrodil za jeden deň. Izrael sa prvýkrát po 2000 rokoch stal opäť oficiálnym štátom v roku 1948. Zo dňa na deň. Keď sa Izraeliti dožadovali v OSN svojho územia, prišli s Bibliou a čítali o prisľúbeniach, ktoré sú spomenuté na začiatku článku Abrahámovi. Napriek požiadavkám sa im však zatiaľ pôvodné územie nepodarilo získať a časť krajiny je pod správou ich najväčšieho nepriateľa, arabskej Palestíny. Pri vstupe do miest sú zátarasy a vojenské kontroly.

 

My sme mali to privilégium navštíviť Izrael v marci tohto roka, v čase, kedy končili jarné dažde a prichádzalo obdobie sucha. Izrael má len dve ročné obdobia, od novembra do marca je obdobie dažďov, od apríla do októbra je sucho. Krajina má takto dvakrát do roka hojnú úrodu a je významným exportérom od poľnohospodárskych plodín po špičkovú elektroniku. Má najlepší obranný systém krajiny a je nedobytná. Mladí ľudia, muži i ženy sa vyslovene hrnú do armády a sú na svoju krajinu veľmi hrdí. V roku 1967 sa pokúsili okolité arabské krajiny zaútočiť na Izrael, malý národ ich však po šiestich dňoch rázne vyhnal a porazil. Národ, ktorý je na vojnu vždy pripravený. Je bežné, že stretnete ozbrojených civilistov, stalo sa nám napríklad, že sme videli školské zájazdy a učitelia mali so sebou strelnú zbraň alebo cestou v autobuse za nami i pred nami „pištolník“. Najúžasnejšia je však radosť a nádej v ich očiach.

Hlavným mestom Izraela je Jeruzalem, mesto, ktoré bolo mnohokrát zničené, ostalo však naďalej jedným z najčastejšie navštevovaných miest sveta. Vrchné sklady a konštrukcie hradieb a osídlenie pôvodného Jeruzalema, z biblických čias, sa našli asi 4,5 metra po povrchom súčasného mesta.
Leží na pahorkoch na púšti, dominujú mu staré mesto, Olivová hora a vrch Sion. Plné histórie a pamiatok, žiaľ i napätia, ktoré síce možno nie je veľmi viditeľné očiam, no i napriek tomu je doslova hmatateľné. Vojaci sú na každom kroku. Stačí, keď prejdete zo židovskej do arabskej časti, zmena „klímy“ je rovnako hmatateľná, v židovskej časti je pokojnejšia, panuje systém a poriadok v arabskej, kto ste boli v arabských krajinách, viete si odpovedať.

 

Pre tých, ktorá chcú vidieť pamiatky alebo sa viac ponoriť do histórie je najlepším časom na návštevu Izraela je október až apríl, vtedy sú v celej krajine prijateľné teploty. My sme prešli zatiaľ len polovicu krajiny, južnú časť, Judsko. Prileteli sme do Eilatu, turistického centra v úzkom zálive pri Červenom mori, lietajú tam od októbra do konca marca linky priamo z Bratislavy, výhodou je možnosť celoročného kúpania. Z Eilatu vedie do Jeruzalema cesta priamo cez púšť, ktorú lemujú vysoké kopce a pod nimi palmové háju a kibbutze. Úžasný je pobyt pri Mŕtvom mori, po plávaní v ňom budete mať pokožku ako práve narodené dieťa. Nachádza sa 420 metrom pod hranicou oceánskych vôd. Pobyt pri ňom sa odporúča pre vysokú koncentráciu soli, ktorá je blahodarná pre dýchacie cesty. Na potápanie a rybolov je vyslovene nevhodné 🙂

 

Za návštevu určite stojí aj pevnosť Massada, ktorá bola postavená ako posledné únikové miesto pre Izraelitov, keď ju dobili pred 2000 rokmi rímske vojská, bolo jasné, že Izrael čakajú veľké zmeny. Za zmienku stoja tiež nádherné vodopády Ein Gedí, údolie s jaskyňami, vodnými prameňmi a púštnym zvieratami a vtákmi.

Keď sme sa bavili s miestnymi a rozprávali im, že do severnej časti Izraela, do Galilei (zelenej časti Izraela, plnej vody a viníc) sa chystáme až nabudúce, často zneli odpovede v zmysle, že to najlepšie sme si nechali na záver. No, už asi len dodať .. zasľúbená zem 🙂

 

P.S. Ešte jeden malý dodatok, jedným z prisľúbení, ktorá Abrahám dostal je, že tí, ktorá budú o ňom a jeho národe hovoriť v dobrom, bude sa im dobre dariť, a tým, ktorí budú zlorečiť, práve naopak.

 

SHALOM, ISRAEL !!!