Burácajúci Karibik

 

Cesta z La Miel cez Sapzurro do Capurganá môže ozaj behom do prudkého kopca a v ostrom klesaní trvať namiesto hodiny a pol len polovicu. Najmä pokiaľ sa ponáhľate na malé letisko, aby ste si zabookovali zajtrajší let do Medellinu. Vďaka Bohu stihnete pani „letušku“ cestou bicyklom o hoďku skorej z práce, že jej vypadol internet a nemá čo robiť, ide k rodinke domov. Potvrdí, že nie je problém, dohodnete si stretko na druhý deň ráno, pobeháte hotely, či sa dá platiť kreditkou, stav 4:1 pre áno príde dostačujúci, že áno, idete si teda spraviť pekný posledný večer pri Karibiku, v pokoji odfukovať, pozorovať z pláže západ slnka. Ráno vás prekvapí, že z letiskového úradu ostali len štyri holé steny vôkol, strecha rozmetaná na kusy a nábytok len ťažko rozoznateľný od zbytkov po pílení dreva. Cez noc prišiel silný vietor, nie ani prudký vánok, ale doslova krik vetra a burácanie mora. Otvoríte v polke noci okno, pozrieť sa z balkóna čo sa deje, loďky sa hompáľajú ako v centrifúge, necháte otvorené dvere, veď aspoň sa bude dobre spať. A i sa spí. Ráno pri svitaní sa prebudíte, s túžbou sa ísť rozlúčiť s priateľmi, s ktorými ste ušli spoločne kus cesty. Sedem hodín ráno, nič sa nedeje, ľudia na móle sa zbierajú pomaly, veď sme v Kolumbii, presný čas vždy aktuálne. Pilot v člne skúša naštartovať už polhodiny motor, prídu mu pomôcť, no nehne sa..

Na ôsmu je dohodnuté stretko na letisko, popri dlhej oplotenej dráhe vedie pletivo, kráčate po inak prázdnej štrkovej ulici, hm, zrazu koľko národa, premávka ako na Václaváku. Na konci ulice je vstup na letiskovú dráhu, odparkované malá pekné aero, hurá, poletím, poobede som v Medelline ! Ľudkovia okolo malého domku chodia okolo, pozorujú, debatujú, policajtov je zrazu raz toľko a opáskované: „Nevstupovať!“ Však lietadlo tu je, kopa domkov okolo vyzerá rovnako, možno pani úraduje v búdke na opačnom konci traktu. Nuž počkám, ešte nie je beztak osem. Pustím sa do debaty s našincom, tiež divákom povedľa, pýtam sa, či hento je kancelária letiska, odpoveď je, že jasné, … bola. A začnú docvakávať súvislosti. Letím rýchlo na mólo, že stihnem možno loďku, cestujúci vzorne a trpezlivo čakajú, domorodci kývajú rukami, gestikulujú rukami, stretnem priateľov v plnej poľnej, že čln dnes nejde, kedy pôjde, … vtedy pôjde.

V búrke vetra v noci prišiel útok od partizánskych oddielov FARC. Deň pred som kdesi čítal, že 10 rokov sem už ani nepáchnu, že ich národná armáda vytlačila ďaleko do hôr. V mestečku visí vo vzduchu otáznik, čosi nepokojné víri, ľudkovia debatujú, idem sa pýtať do prístavu, či je na zajtra ešte lístok do Turbo. Odpoveď je zmätená, zastavte sa večer, neviem. Rebeli z džungle využili nočný humbuk a vyhodili do luftu nielen kanceláriu, v prístave je 20 člnov, skúšali ich naštartovať na viackrát, bez pohybu. A práve mi rozpráva sused z vedľajšej izby, že už došli aj oficiálne hrozby od FARC. Ďalší pocestný dosvedčil, že za noci sa zobudil na dve poriadne pecky akoby narazila loď do betónového móla …

Všetka doprava zastavená na neurčito, lodná i letecká, až do odvolania. Neodporúča sa ani vychádzať príliš z mestečka aspoň pár dní. Najväčšia „sranda“ je, že včera všetkých, čo prechádzali Capurganá-Sapzurro museli pozorovať cestou skrz džungľu a počas noci išli na hotové. A poniektorí nemenovaní si veselo cupitali sólo. Pritom partizáni vraj boli odsunutí armádou až do hlbokej panamskej džungle. Čiže len chvála a vďaka Bohu.

Čiže po dnešku sa dá konštatovať, že Medellin a ďalšie cestovanie sa odkladá na neurčito, chcel som, pýtal som si, mám, halelujah a hurá do vody, nuž hurá Karibik 🙂

Obrázok

Pridaj komentár