Bolívia v tónoch charanga

Bolíííívia, Bolíííívia, … spievajúci žiaci s pánom učiteľom z hudobnej školy v soľnom hotely na púšti Salar de Uyuní tvoria prvú úplne spomienku na moje putovanie skrz šíru juhoamerickú krajinu. Veľmi spevavú, farebnú a sviežu, tóny charanga (malej gitarky, niečo na spôsob ukulele) neprestávajú znieť. Zvuk 10 strunového nástroja je mimoriadne chytľavý, dokonca ma inšpiroval k jeho zakúpeniu a prvým lekciám.

Obrázok

Je síce pravda, že čo do materiálneho zabezpečenia je Bolívia najchudobnejšou krajinou Južnej Ameriky, jej bohatstvo je však rozhodne v rozmanitosti prírody a ľuďoch. Altiplano, planina kulminujúca kdesi medzi 3500-4000 metrov, s navôkol týčiacimi sa štítmi nebotyčných Kordillier, lagúny na Salar de Uyuní –  soľnom kráľovstve, cez púšť na juhu krajiny, dažďové pralesy na východe krajiny, bohatá história miest a najmä niečo svojské, kúzlo jedinečnosti, ktorým prekypuje. A všetko domácky, originálne jednoduchšie. A dobre organizované, akurát tá dochvíľnosť, ale typicky juhoamerická. Láskavý úsmev však všetko vybaví.

Obrázok

La Paz, najvyššie položené hlavné mesto sveta leží v údolí medzi horami, nad nimi sa majestátne týči vďaka smogu málokedy viditeľné Illimani, šesť a pol tisícová dominanta nad mestom. Záznamy tvrdia, že má len necelé dva milióny obyvateľov, pri pohľade z výšky by ich človek tipol o pekných pár miliónov viac. Bývalé Nuestra Seňora de la Paz je poprepletané nekonečným množstvom úzkych spádovitých uličiek, hlavnou tepnou je bulvár Prado. Dostať sa za “hradby” mesta je celkom štreka, kľukatiace sa serpentínky vás po hodinke jazdy do vrchu vrátia späť na šíru náhornú plošinu. Skrýva však lahodné špecifikum, prejdúc za horizont studených Kordillier, po krátkom klesaní v opare oblakov začína typická džungla. Pre odvážlivcov sa ponúka zjazd na bicykloch po tzv. Ceste smrti, bývalej spojnici medzi La Pazom a Coroicom (dnes už nahradenou i „modernou“ komunikáciou), z 5000 metrov s teplotou okolo nuly zídete v priebehu buď autom pol hodinky resp. zjazdom na dvoch kolesách asi za necelé štyri hodiny pohodovým tempom do príjemných 25 stupňov v asi 1600 metroch. Opatrnosť je však namieste, prašná hrboľatá cesta je akurát na jedna a pol šírky auta, krajnicou je kus trávy, potom prudký kilometrový zráz do hlbokého údolia. Kam ani nedovidno. Scenéria ako z rozprávky, by najradšej za jazdy zároveň aj fotil, našťastie zatiaľ žiadna fotka nenahradila obyčajný ľudský vnem v harmónii s pokojom a tichom prírody. Samotná cesta sa stáva čím ďalej viac turistickou atrakciou, sporadicky natrafíte na protiidúce auto, jedná sa asi o 25 kilometrový zjazd znad úrovne mrakov po nerovnej udupanej ceste do tropického údolia Coroico, pokojnou turistickou dedinkou so sieťou hotelov na úrovni vsadených priamo v poctivej bujnej juhoamerickej zeleni.

Obrázok

Bolivia3

Súcre. Pri tomto oficiálnom hlavnom meste krajiny by som sa tiež rád chvíľku pozastavil. Sprvu som si pripadal ako v južnej Európe, biele domky s červeným strechami, uhladené, usporiadané, s drevenými balkónmi v koloniálnom štýle. Historicky moderné. Krámiky, kde kúpite všetko od výmyslu sveta, v rozmanitosti farieb a vôní, kaviarne, reštaurácie, hotely, no chuť miestam dávajú ľudia. V sladkom Súcre nemáte stiesnený pocit veľkomesta, pokojne si žijúce, príjemné aj na život. Ľahké, takmer vždy slnečné. Mimochodom, telefonovali ste už z brucha dinosaura ? Ak nie, odporúčam, v okolí širšieho centra sa nachádzajú tri či štyri telefónne dinobúdky, ako nápad skutočne výborné. Zároveň sú aj výbornou reklamou na stopy predhistorických tvorov v parku Cretacico. Počas odmínovacích prác v kameňolome miestnej cementárne boli nájdene stopy po ich podľa všetkého hromadnom prechode cez vtedy plošinu, z ktorej sa geologickým vývojom Ánd stal kopec. Určite veľmi príjemné spestrenie výletu v blízkom okolí mesta.

Bolivia4

Počuli ste už o baníckom Potosí ? Bývalej perle striebra, vytunelovanej Španielmi za čias ich dobývania a evanjelizovania pohanov. Naskytá sa úžasná možnosť sfárať do bane vo legendárneho vrchu Cerro Rico, kde navonok zastal čas. Eldorádo asi predsa len existuje, resp. je ich niekoľko, či však z jeho pokladov ostalo niečo aj pre súčasné a budúce generácie je ťažko povedať. Miestni baníci majú svoju pravdu a ráno čo ráno v podmienkach, ktoré by každý bezpečák obratom uznal za nevhodné na prácu, sfáravajú do prašného prostredia. Banícka výbava je prostá. Igelitky plné koky, dynamitu, sladkostí a ide sa na osemhodinovú šichtu. Kým sa obyčajný baník-dobrodruh vypracuje trvá dlhé roky, funguje kastovanie. Majiteľom baní je štát, ktorý dáva súkromným firmám koncesie a ony si najímajú partie baníkov a platia mu dane zo zisku. Minerály prejdu procesom úpravy a najkvalitnejšie, čo ostane odchádza po železnici vlakom do chilskej Antofagasty, odkiaľ sa po mori preplavuje najmä do Číny a USA. Podnik naozaj rizikový, úmrtnosť baníkov na rôzne pľúcne choroby je žiaľ veľmi vysoká, nehovoriac o každoročných zosuvoch pôdy.

Bolivia6

Bolivia7

A čo tak bolivijská riviéra ? Že kde ? Na jazere Titicaca. Najvyššie položenom splavnom jazere na Zemi, ešte konkrétnejšie Isla del Sol, ostrov slnka, názov naozaj sedí ako uliaty. Bolivijské more, na ktorom dominantným je práve slnečný ostrov, je pod zlatistým závojom takmer celý rok. Azúrová farba Titicaca láka ku kúpaniu, vodá ma len päť-šesť stupňov, na slnku je príjemných dvadsať. Krížom cez ostrov vedie spleť nenáročných turistických chodníkov s úžasným scenériami okolitých šestisícoviek, ktoré akoby rástli v diaľke priamo z jazera, malé kamenné domčeky, v každom zo zálivov vôkol skormoné, čisté prístavy, hotelíky, s troškou nadnesenia je Isla del Sol štátom v štáte. Obživu si miestni dopestujú a peniaze od turistov prídu vždy vhod, napomáhajú k udržiavaniu ostrova a rozvíjaniu aktivít. Raritou sú spoplatnené úseky na turistickom chodníku, za každý horizont si musíte priplatiť, výhľady však stoja rozhodne za skromný príspevok. Ostrov žije vlastným životom predpokladám, že väčšina obyvateľov svoje teritórium ani neopúšťa a čaká, aké prekvapenie im pokojná, hojdavá hlavina hladina priplaví. Titicaca prekypuje hojnosťou.

Bolivia8

Východiskovým bodom na výlety po Titicaca je z bolivijskej strany len 8 kilometrov od peruánskych hraníc vzdialená Copacabana. Nie slávna brazílska, lež jej mladšia sestra, okolo zálivu v mnohofarebných domkoch rozkvitnuté pútnické miesto. Dominantou je nesporne prístav, krížová cesta na Kalváriu na horizonte za  ním a snehovobiela katedrála na námestí. V zimnom období, počas môjej návštevy, som pútnikov nestretol, mestečko si žilo pokojným životom, v prístave kyvadlovali loďky po jazere, so súmrakom usínali, život pulzoval najmä v malých reštauráciách priamo na pláži a v dvoch-troch uličkách, ktoré sa naň nadpájajú. Výborné nielen na ochutnanie bolívijských špecialít a miesto na nákupy. Pre radosť i praktické, z Copacabany vedie dlhá trasa pustatinou pozdľž Titicaca až do slanej púšte Salar de Uyuní, kde teploty klesajú v noci k nulovým hodnotám. Rukavice a čiapka z lamej srsti rozhodne nie sú márnou investíciou.

Bolivia9

Salar de Uyuní je ďaľším zo skvostov Bolívie. Predstavte si rovinu, bielu ako sneh v štvorci asi 300 na 300 kilometrov. Za nimi len v akej takej viditeľnosti s Chile hraničiace Andy. Polejte ju vodou a pridajte za poriadny megakusisko soli, kde tu osaďte ostrovček, aby pustatine nebola úplne pustá a jednotvárna. Tak veru, soľná púšť, kde soli bolo, je i bude ešte na dlhé storočia. Tam, kde je soľ nad zlato. Niekdajšie prahistorické more, po ktorom prv spomínané dinosaury zo Súcre možno utekali pred vrásnením Ánd do bezpečia. Podnikajú sa dvoj-trojdňové výlety na džipoch, na palube aj s originál v bolivijskom kroji odetou pani kuchárkou a ponúka sa napríklad neopísateľné piknikovanie pod kaktusmi na ostrove Isla de Pescado, záverečná stanica starých vlakov obalená hrdzou a zaviata prachom, ukážu vám ako sa narába so soľou, kým sa dostane až na tanier, cesta je pretkaná lagúnami plnými plameňákov, stádami lám a voľne sa pasúcich vicuní, púštnych “zajacov” vizcacha, trvalého ľadu a snehu, gejzírmi vo výške 5000m. Prespáva sa poväčšine v studených kamenných obydliach, kde elektrina a teplo sú na prídel, sladkou odmenou je kúpanie v prírodnom termálnom jazierku a ranné zore už na dohľad chilských susedov. Hasta luego, amigos !

Bolivia10

Pridaj komentár