Ja som OK, Ty si OK II.

JA SOM OK , TY SI OK II.

 Stalo sa Vám už niekedy, že ste v rozhovore cítili, že niečo nie je v poriadku? Chceli ste byť úprimní a priami, viesť rozhovor konštruktívne, ponechať si vo svojom srdci postoj OK vs. OK (úcty a prejavenia hodnoty sebe i druhému) a  výsledok skončil s nespokojnosťou na duši a otáznikom, čo sa to vlastne stalo? Skúsili ste sa potom zastaviť a prehrať si situáciu, povedané slová, gestá, ktoré ostali v pamäti a nepríjemný pocit neodchádzal? A keby ste to vedeli, radšej by ste to urobili inak?

Často sa stáva, že sa nám určité situácie v živote opakujú a zdanlivo na ne nevieme nájsť riešenia. Dostali sme sa teda do tzv. dramatického trojuholníka. Človek nie je stvorený na to, aby nad ním vládol iný človek, je mu to nepríjemné a má k tomu prirodzený odpor, naopak, je stvorený tak, aby on vládol nad každou situáciou. A keďže aj mne ostalo častokrát po dialógoch mizerne, začal som sa zamýšľať, prečo to tak je a vec nielen pochopiť, ale nájsť i riešenie.

Pokúsme sa na tento jav pozrieť, ako ten chlapík z obrázku po textom, s nadhľadom. Človek je často pri stretnutí s druhým akoby uväznený vo svoje role. Zvyčajne sa jedná o tieto tri, tvoria spolu slovný trojuholník. Je tam rola prenasledovateľa (pri stretnutí človeka kritizuje, odmietne alebo výchovne poučuje, nepočúva ), záchrancu (chce druhým pomáhať, hoci ho o to nikto nežiada) a obete („vyzýva“ druhých, aby ho prenasledovali alebo zachraňovali). Role sú manipulatívne, lebo jednotlivé postoje lákajú a pozývajú ostatných, aby robili veci tak, ako sme sa my v minulosti naučili. Ľudia takéto role nepreberajú úmyselne, majú ich naučené a vekom a skúsenosťami zautomatizované a potvrdzované už z detstva. Prostredie, v ktorom sme vyrastali nás formovalo.

 

Človek v roli záchrancu potrebuje niekoho, komu by mohol „pomáhať“, má tendenciu nútiť druhých, aby zaujali rolu obete. Prenasledovateľ ostatným niečo vyčíta, sťažuje sa na nich, obviňuje, kritizuje alebo ich ponižuje slovami aj gestami. Túto rolu môžeme predpokladať u niekoho, kto permanentne vníma druhých okolo seba negatívne. Človek v role obete sa prejavuje ako závislý, neistý, bezmocný, detinský, neznalý, zakríknutý a podobne, je ľahko rozpoznateľná v mimike tváre, gestách a celkovom prejave.

V role prenasledovateľa a obete je človek vždy akoby uväznený a neslobodný. Každý z nás má sklon ku jednej z týchto rolí. Ku akej? Tréningom a pozorovaním sa to dá zvyčajne určiť z prvých reakcií. Stačí dobre počúvať. Z plnosti srdca hovoria ústa. Čo tak prílišná ochota „pomáhať“? Riešiť problémy za druhých, keď nás neprosili o pomoc? Robiť veci za druhých? Radiť im, keď si nepýtali radu? Kritika? Ochota prispôsobiť sa?  Aká je motivácia a náš postoj predtým, než niečo povieme? Zamyslíme sa nad tým, čo chceme povedať a akú máme motiváciu a postoj ku človeku, s ktorým komunikujeme? To nám môže pomôcť rozlíšiť, či sa pokúšame druhému vnútiť jednu z rolí tohto trojuholníka alebo máme úprimný záujem veci vyriešiť a máme seba i partnera v komunikácii v úcte. Role sa môžu meniť a častokrát môžeme nevedome preskakovať od jednej do druhej. Nastane rýchly zvrat a obeť sa môže stať prenasledovateľom, keď začne záchrancovi vyčítať: „Stále ma len poučuješ !“Alebo sa môže stať napr. záchrancom prenasledovateľa: „Teraz ho predsa nechaj v pokoji, on to nemyslel zle!“ Záchranca sa stáva obeťou, pretože nedostal poďakované za „radu“ či „pomoc“, napríklad vetou: „Všetci ma len využívajú!“ Alebo sa stáva prenasledovateľom obete: „Toľko som toho pre teba urobila a ty mi ani nepoďakuješ!“ Prenasledovateľ sa stáva obeťou: „Nikto ma nemá rád, som pre všetkých neprijateľný, nik mi nerozumie!“ Alebo sa stáva záchrancom obete: „Počkaj zajac, teraz Ti ukážem, ako sa to správne robí.“

Ak sme sa v tomto trojuholníku našli a svedomie nás usvedčilo a chceme z tohto „bermudského trojuholníka“ vystúpiť, dobrá správa je, že existuje riešenie 🙂 Dospel som skúsenosťou i pozorovaním a počúvaním ľudí, ktorí sa nad podobnými vecami zamýšľali rovnako ako ja, k praktickým radám, o ktoré by som sa s Vami rád podelil.

Ako vystúpiť z role záchrancu? Zamyslime sa, prečo máme potrebu pomáhať druhým, neberieme im náhodou ich osobnú slobodu a príležitosť byť samostatní a rásť? Nepomáhame náhodou druhým bez toho, že by nás o to poprosili? Nezhadzujeme ich a ich schopnosti? Druhých nemôžeme mať radi, pokiaľ nemáme radi seba samých, tak teda počúvajme seba samých, či náhodou nie sme využívaní a občas v slobode a bez výčitiek odmietnime pomoc, najmä vtedy, keď to bráni našim vopred určeným prioritám.

Ako neskočiť záchrancovi do pasce? Môžeme stanoviť v láske a úcte k človeku hranice, akú pomoc vlastne chceme prijať, môžeme odmietnuť „rady“, ktorá nám sú ponúkané, keď my vnútri vieme, že nám srdce hovorí iné. A dovoľme si prijať pomoc, ktorú prijať naozaj chceme.

Ako vystúpiť z role obete? Bez kontaktu so sebou samými sme závislí na názoroch druhých ľudí. Aké sú naše priania, túžby, záujmy? Čo chceme my? Môžeme sa zamyslieť a pouvažovať na tým, aký typ pomoci potrebujeme, aby sme sa cítili rovnocenní a nad dôvodom, prečo sa bojíme resp. nemôžeme prevziať zodpovednosť a postaviť sa a čeliť veciam a okolnostiam v našom živote.

Aký postoj zaujať, keď nás tlačia do role obete? Môžeme si ponechať zdravý odstup, rešpektujme osobný priestor. Môžeme si dať i hranicu, do akej miery chceme poradiť, pomôcť.

Ako vystúpiť z role prenasledovateľa? Prenasledovateľ mám v sebe tendenciu vidieť druhých menších a menej dôležitých ako je on sám, prečo sa tak správame a cítime sa byť nadradený nad inými? Počúvajme partnera a majme motiváciu porozumieť mu, jeho potrebám a tomu, čo nám chce povedať. Neurážajme, nekritizujme, nezhadzujme.

Ako neskočiť prenasledovateľovi na lep? Nereagujme na provokácie, na „výzvy na súboj“ ani nehrajme jeho hru, môžeme smelo odmietnuť spôsob a tón komunikácie, ktorým k nám prehovára a aspoň ja za seba som sa naučil odpovedať jednoducho, rozhovor prerušiť a nestrácať čas, napríklad takto: „Ja túto hru s Tebou nehrám.“ a v pokoji konverzáciu ukončiť.

Po tomto všetko mi ostala otázka, že prečo vlastne tieto hry hráme? Ide o podvedomé scenáre, zvyk vypestovaný podvedome, pod vplyvom rodičov, učiteľov, autorít okolo nás, prostredia, ktoré nás formovali v detstve a v čase, keď sa naša osobnosť a presvedčenia formovali. Môže ísť aj o spôsob prežívania života, deštruktívny  kontakt s okolím je lepší ako žiaden. Kto hrá svoju rolu, prejavuje city, otvára sa druhým a hovorí niečo o sebe. Druhí mu venujú pozornosť, vstupujú s ním do kontaktu a zaujmú chýbajúce role v dramatickom trojuholníku.

Ak sa nám stalo, že sme sa pristihli pri tom, že túto hru hráme so sebou samými, dramatický trojuholník môžeme hrať i se sebou. Nepotrebujeme na to troch hercov. Môžeme použiť príklad z praktického života. Skúmajme samozrejme motiváciu, toto je len príklad. Zamestnanec je vo svojom zamestnaní natoľko angažovaný, že sa stará o všetkých a všetko okolo najlepšie a najobetavejšie sa len dá a pomáha vždy a všade, kde druhí niečo potrebujú. Ostáva v práci dlho cez čas, nadčasy sú úplnou samozrejmosťou (žeby záchranca?). Večer, keď príde domov, prehráva sa mu v hlave, ako ostatní nemajú dobre zariadený čas, nemajú poriadok v tom či onom, že on všetko musí robiť a naprávať chyby a nedostatky ostatných kolegov ( žeby prenasledovateľ?). No a cez víkend je človek vyčerpaný kvôli tomu množstvu práce. Cíti sa byť frustrovaný a využívaný, pretože kolegovia a zamestnávateľ považujú za normálne a nie chvályhodné, že robí nadčasy (hmm, obeť?).

V skratke a jasne, prenasledovateľ môže prenasledovať len ak má svoju obeť. Záchranca si zas hľadá obeť, ktorú môže zachraňovať pred prenasledovateľom. A obeť hľadá prenasledovateľa, aby si zahrala aj ona. Všetky tri role sú navzájom podmienené, lebo jeden potrebuje druhého. Je tam ale vysoké riziko, že keď sa nezúčastníme hry a sme sebou samými, pokazíme ostatným partiu. A potom sme už v danej konverzácii „nepotrební.“

Vždy môžeme z trojuholníka vystúpiť, vyžaduje to však veľa odvahy, odvahu pozorovať a počúvať nielen seba samého, ale aj partnera v debate, zamyslieť sa úprimne nad tým, ako zmýšľame a konáme a v prípade rozpoznania týchto hier, ich jednoducho ukončiť. Keď ľudia vstupujú do roly, vzdávajú sa vlastnej autonómie a slobody, zapierajú seba samých a vlastnú hodnotu a tým pádom, nemôžu rozpoznávať hodnotu ani v druhých. Môžeme sa rozhodnúť tieto hry nehrať a mať pokoj a čistý štít pred sebou i druhými. Ja za seba som sa rozhodol, a Vy?